Všade tam, kde prenikalo kresťanstvo (ruka v ruke s upevňovaním feudálnych vzťahov), udomácňovalo sa patriarchálne zriadenie - formovala sa nadvláda muža a žena sa postupne stávala väzenkyňou.
A hoci v ranom období stredoveku (v prípade majetnejších vrstiev) mohla žena získať určité vzdelanie a do istej miery disponovať so svojím majetkom, právne normy postupne stanovili jasne: ...nie je možné svedectvo ženy na súdnom jednaní; žena sama nemôže vlastniť majetok; pánom a ochrancom rodiny je muž, ktorému žena povinná je poslušnosťou...
Vydatá žena - práva a povinnosti
Vydajom sa žena dostala do manželovej rodiny a získala právo na výživu a dedičstvo po ňom. Tento nárok strácala v prípade nevery. Neverný manžel však právo na veno svojej ženy nestratil. Dozor nad celým majetkom patril jednoznačne mužovi, a hoci právo pripúšťalo existenciu oddeleného majetku, žena bez súhlasu svojho muža nemohla s majetkom nakladať.
Poddaní a mestská chudoba však podliehali podstatne jednoduchšiemu manželskému právu, a to podľa mestských či krajinských zvyklostí.
V období rytierstva (11. - 13. storočie) dochádza k opätovnému vyzdvihovaniu ľúbostného života a uznaniu individuálnej lásky - predovšetkým mimomanželskej. Žena bola síce aj naďalej predovšetkým stelesnením hriechu, ale mohla byť aj sväticou (čo malo dohru v mariánskom kulte). Možnú sväticu zvyčajne predstavovala nevydatá, bezdetná panna s "obdivuhodnými duševnými vlastnosťami" (podľa dobových predstáv).
Manželstvo
Keďže manželstvá vznikali predovšetkým z utilitárnych dôvodov (legitímny dedič, zachovanie alebo rozmnoženie majetku), individuálna láska sa realizovala najmä v mimomanželských vzťahoch. K tomuto javu prispela aj skutočnosť, že mnohé vydaté ženy žili dlhé roky celkom osamotené, pretože muži boli mimo domova - napríklad na vojenských výpravách. (V danom období tiež vznikol pás cudnosti.)
Za odhalené cudzoložstvo sa ženám ukladali tresty podľa platného práva. Ak sa však neverná žena správala diskrétne a nepoškodila povesť svojho muža, obyčajne jej bolo odpustené - povesť paroháča bola totiž väčšou potupou ako nevera samotná. Samozrejme, manželova nevera nebola sprevádzaná žiadnou oficiálnou nevôľou.
