Destinky alebo Hašlerky? Ako prišli Hašlerky ku svojmu názvu
Receptúru na dnešné Hašlerky získal na konci 1. svetovej vojny František Lhotský, otec Hašleriek, ako odmenu za pomoc od viedenskej firmy Erich Kirstein. Tá už cukríky niekoľko rokov vyrábala a predávala pod názvom Caruso. Spoločne aj s ďalšími cukrovinkami ich začal Lhotský pod rovnakým názvom vyrábať vo svojej dielni na Kráľovských Vinohradoch. Názov Caruso však v Československu nezaznamenal veľký úspech, preto sa ho Lhotský rozhodol po nejakej dobe zmeniť.
V apríli 1919 sa Lhotský zišiel s herečkou Emou Destinovou a požiadal ju o súhlas s použitím jej mena pre tieto anízové cukríky. Herečka súhlasila a z Caruso sa stali Destinky. Ani tento názov však nikoho veľmi nenadchol, Lhotský tak premýšľal ďalej.
K svojmu dnešnému menu prišli Hašlerky o viac ako rok a pol neskôr, 13. decembra 1920, kedy sa František Lhotský zišiel v Kabarete Lucerna so spevákom Karolom Hašlerom. Ten mal vtedy problémy s hlasivkami, chraptil a nemohol vystupovať. Keď mu Lhotský predstavil svoj nápad premenovať Destinky na údernejšie Hašlerky, spevák súhlasil. Hneď potom nechal František Lhotský názov Hašlerky registrovať ako ochrannú známku. Krátko na to vznikol aj tematický slogan "Hašler kašle, nevadí, Hašlerky ho uzdraví".
Z Královských Vinohradov až do Holešova
Hoci cesta Hašleriek (vtedy ešte pod názvom Caruso) začala v dielni na Kráľovských Vinohradoch, vďaka rastúcim predajom, po úspešnej zmene názvu, sa už v roku 1922 výroba presťahovala do pražskej Michle, kde Lhotský kúpil a zväčšil rozostavanú výrobnú budovu. Tam tiež o 13 rokov neskôr postavil ďalšie, tentokrát už nové výrobné aj kancelárske priestory určené na ďalšie rozšírenie objektu. Závod mal v tom čase už viac ako 100 zamestnancov, ktorí vyrábali cez 200 výrobkov, vrátane mentolových a ovocných cukríkov, dražé a želé. Vrcholil tiež export cukroviniek do Indie a západnej a južnej Afriky.
Keď bol v čase druhej svetovej vojny všeobecný nedostatok cukru a ďalších surovín potrebných na prípravu Hašleriek, bolo nutné znížiť produkciu i veľkosť ponúkaného portfólia výrobkov. Firma však zariadila import všetkých dôležitých surovín zo zahraničia, aby mohla výroba Hašleriek aj v obmedzenej prevádzke pokračovať bez akýchkoľvek zmien v receptúre.
https://www.femme.sk/index.php/volny-cas/viete/item/15408-viete-ako-sa-z-hasleriek-stali-haslerky#sigProIdf06f5d7d56
1918 - Otec Hašleriek, František Lhotský, ohlasuje vlastnú výrobu cukroviniek v dielni na Vinohradoch a začína tu vyrábať aj bylinkové cukríky s názvom Caruso.
František Lhotský získal receptúru na cukríky Caruso na konci 1. svetovej vojny ako odmenu za pomoc od viedenskej firmy Erich Kirstein. Spoločne aj s ďalšími cukrovinkami ich začal vyrábať vo svojej dielni na Kráľovských Vinohradoch. Názov Caruso však v Československu neoslavoval veľký úspech.
Apríl 1919 - Caruso sa mení na Destinky
František Lhotský sa rozhodol zmeniť Čechom a Slovákom nič nehovoriaci názov Caruso. Prišiel teda za herečkou Emou Destinovou a požiadal ju o súhlas s použitím jej mena pre tieto anízové cukríky. Herečka súhlasila a z Caruso sa stali Destinky. Ani tento názov však nikoho veľmi nenadchol, Lhotský tak premýšľal ďalej.
13. 12. 1920 - Ako Hašlerky k svojmu menu prišli
K svojmu dnešnému menu prišli Hašlerky 13. decembra 1920, kedy sa František Lhotský zišiel v Kabarete Lucerna so spevákom Karolom Hašlerom. Ten mal v tom čase problémy s hlasivkami, chraptil a nemohol vystupovať. Keď mu Lhotský predstavil svoj nápad premenovať Destinky na údernejšie Hašlerky, spevák súhlasil. Hneď potom nechal František Lhotský názov Hašlerky registrovať ako ochrannú známku. Krátko po tomto stretnutí vznikol aj tematický slogan "Hašler kašle, nevadí, Hašlerky ho uzdraví".
1922 - Výroba Hašleriek sa sťahuje do pražskej Michle
Výroba Hašleriek sa celá postupne presťahovala do rozostavanej výrobnej budovy, ktorú Lhotský kúpil, zväčšil a dostaval tak, aby sa do budovy pohodlne zmestili všetky stroje.
1927 - Až po dlhých 7 rokoch si František Lhotský registruje ochrannú známku Hašlerky aj medzinárodne.
1929 – Pán Vozáb na scénu
Reklama bola pre Lhotského veľmi dôležitá a firma jej venovala veľkú pozornosť. Pracovali na nej špičky vtedajšieho Československa vrátane akademického maliara Jozefa Vodrážku, ktorý vytvoril populárny kreslenú figúrku pána Vozába. Toto meno sa v žiadnych vtedy dostupných podkladoch, ako sú telefónny zoznam a pod. nevyskytovalo, a tak nikto nečakal žiadne komplikácie. Avšak nejaký šikovný právnik, údajne z pražských Kobylís, istého občana Vozába našiel a firmu zažaloval pre zneužitie mena a zosmiešnenie jeho nositeľa. Na okresnom súde síce vyhral pán Vozáb s právnikom, ale advokát firmy podložil pri odvolaní dôkazy, ktoré by u vyšších inštancií mali šancu na výhru. Žalujúca strana začala argumentovať, že onen občan Vozáb je nemajetný, a tak by aj v prípade výhry musela všetky súdne trovy hradiť firma. A tak zmier za "zanedbateľných" päť tisíc bol aj tak pre žalovanú firmu výhodou.
Že si František Lhotský potrpel na dobrú reklamu dokladajú aj dva dodávkové automobily Praga Piccolo so špeciálnou valcovou karosériou v tvare Hašleriek. Jedno legendárne modro-biele auto sa zachovalo a dodnes ho možno vidieť na niektorých akciách, výstavách a v múzeu Auto-Praga.
30. roky: Rastúci úspech u nás i v zahraničí
Pod vedením Františkovho brata Oldřicha mal samotný závod viac ako 100 zamestnancov, ktorí vyrábali cez 200 výrobkov vrátane mentolových a ovocných cukríkov, dražé a želé. Vrcholil export cukroviniek do Indie a západnej a južnej Afriky a vznikala nová budova s kanceláriami a výrobnými priestormi.
2. svetová vojna: Kríza a nedostatok surovín
Počas 2. svetovej vojny sa firma, rovnako ako mnoho ďalších, borila s nedostatkom cukru. Produkcia aj portfólio výrobkov museli byť znížené, spoločnosť však túto krízu úspešne prekonala. Po vojne si potom firma všetky dôležité ingrediencie pre výrobu Hašleriek dovážala zo zahraničia a súčasne bojovala za to, aby mohla svoje produkty opäť vyvážať.
1950 – Znárodnenie a presun do Modřan
Závod bol znárodnený a stal sa, rovnako ako napríklad značka ORION, súčasťou Pražských čokoládovní. Výroba bola z Michle presunutá do Modřan.
1941– U nás nekašleme, máme Hašlerky!
Hašlerky oslávili svoje 20. narodeniny a spoločnosť v reklamnej kampani oslovila svojich spotrebiteľov súťažou, v ktorej mali navrhnúť meno pre nový reklamný film spoločnosti. Tlačová propagácia bola obrovská a s mnohými kreatívnymi nápadmi, medzi nimi napríklad aj slogan "U nás nekašleme, máme Hašlerky."
1955 - Hašlerky začal vyrábať závod SFINX
Hašlerky sa začali vyrábať v závode na cukrovinky SFINX. Výroba sa vtedy znovu, avšak už naposledy, presunula do Holešova, kde sa vyrábajú dodnes.
1992 - Hašlerky kupuje firma Nestlé
Závod SFINX a s ním teda aj Hašlerky kúpila pri privatizácii spoločnosti Čokoládovny, a.s., spoločnosť Nestlé.
Hašlerky dnes? Rovnaké ako v minulosti
Aj po viac ako 100 rokoch od začiatku výroby sú Hašlerky stále vyrábané podľa nezmenenej originálnej receptúry a patria k najpredávanejším cukríkom u nás. Okrem klasického variantu sa Hašlerky vyrábajú aj v niekoľkých ovocných variantoch – Čierna ríbezľa, Višňa, Zelené jablko alebo napríklad Citrón a Medovka. Vychutnať sa dajú buď ako cukríky a aj ako dražé. Každý rok sa týchto pomocníkov proti kašľu v závode SFINX vyrobí viac ako 900 ton.
František Lhotský: Z predavača podnikateľ
Otec Hašleriek, František Lhotský, sa narodil 17.10.1884 vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku ako prostredný z troch synov. V roku 1912 založil spoločnosť obchodujúcu s lahôdkami a potravinárskym tovarom. Ako vyučený predavač bol schopným obchodníkom a obchodu sa darilo, preto v roku 1918 začal vyrábať legendárne bylinné cukríky, vtedy ešte pod názvom Caruso. Po zmene názvu na Hašlerky v roku 1920 nabrali cukríky na popularite a výroba sa v priebehu rokov značne rozrastala. 28. februára 1948 bol Revolučným odborovým hnutím Lhotskému udelený zákaz vstupu do vlastného podniku. Nejakú dobu sa potom ešte živil ako obchodný zástupca výrobcu žiletiek, podnik bol však onedlho tiež znárodnený a Lhotský utrpel mozgovú príhodu. Zomrel 17. marca 1954.
Hašlerky majú dodnes svoju originálnu chuť a na pultoch obchodov ich možno nájsť v niekoľkých rôznych baleniach a príchutiach. V roku 2019 sa vyrobilo 12,6 milióna balení, z toho na Slovensku sa spotrebuje 4,2 milióna balení za rok.
