Včelí med obsahuje približne 80 % cukru (vo forme fruktózy a glukózy, menšie množstvo tvorí sacharóza, maltóza), celkom však obsahuje 181 látok. Charakteristickú vôňu a farbu medu určujú kvety z ktorých včely zbierajú nektár. Tak napríklad agátový med z juhovýchodnej Európy je priezračný a voňavý, z ďateliny zelenkastý s delikátnou príchuťou, med z pomarančových kvetov zo slnečného Španielska krémovobiely s výraznou chuťou tak, ako provensálsky levanduľový druh. V stredomorí poznajú aj sýtožltý veľmi aromatický rozmarínový či grécky tymiánový med. Vo všeobecnosti platí, že necukrové zložky medu určujú jeho farbu a obsah cukrov jeho štruktúru. Ak je med dlhšie vystavený svetlu alebo chladu, začne skôr či neskôr kryštalizovať. Jeho kvalita sa však týmto nezmení, miernym zahriatím ho ľahko vrátime do tekutého stavu.
Pôvodne ľudia vyberali med z hniezd divých včiel. Dodnes tak robia už len v určitých oblastiach Indie, Tibetu a Nepálu, pričom zostupujú na lanách do hlbokých skalných trhlín s dymiacimi fakľami ako ochranou. V starom Egypte verili, že med sú slzy boha slnka a včely ráno len zbierajú medovú rosu. Tu sa našiel aj najstarší, 2400 rokov pr. l. záznam o domestikovaných včelstvách a ich cielenom chove v úľoch. Boli to slamené koše, ktoré dobre slúžili na zachytenie roja, na Strednom východe ich už vyrábali z hlinených valcov a stavali vodorovne do radu. V strednej a severnej Európe, kde včely sídlili v dutinách stromov, zvykli ľudia umiestňovať na stromy duté pne, ktoré neskôr kládli kolmo na zem. Samotné úle sa však zdokonaľovali pomaly, v stredoveku prevládali slamené typy, neskôr kolmé prútené. Až v 17. storočí sa začali vyrábať úle drevené.
Zdokonaľovanie úľov
Pri tradičnom chove sa medový plást vybral, vylisoval, zahrial a spotreboval. Neustále sa však musel riešiť problém, ako zachovať včelstvo, keď sa im odoberie potrava. V polovici 19. storočia, americký vikár L.L. Langstroth, zdokonalil drevený úľ na princípe pohyblivých rámikov s priestorom pre včely, ktorý im nedovolil zlepiť plást do pevnej steny. Ďalšou inováciou, ktorej autorom je dôstojník talianskej armády major Hruschka, bolo odstreďovanie medu rýchlo aj bez zahrievania. Plásty tak zostávali neporušené a mohli sa opäť používať. Neskôr prišli na rad umelé plásty, čím sa určitým spôsobom uľahčila práca včiel a med sa začal vyrábať vo veľkom.
Med podľa pôvodu
V zásade rozlišujeme med podľa „pôvodu“ na med z kvetov, byliniek a stromov. Keďže príchuť medu úzko súvisí s jeho vôňou, musí včelách starostlivo rozmiestniť úle, aby nedošlo k zmiešaniu. Med z byliniek je typický pre oblasť Stredomoria, pričom za najlepší sa považuje med z tymiánu, konkuruje mu grécky med zo saturejky, materinej dúšky a majoránu. Med zo stromov je typický pre strednú Európu, kde sa často kladú úle do sadov s jedným druhom ovocných stromov. Pre oblasť Maďarska a Slovenska je typický agátový med, ďalej na sever v Poľsku, je to lipový med. V horských oblastiach sa zbiera tmavý med medovicový, ktorý je produktom spracovania výlučkov vošiek, žijúcich na ihličnatých stromoch. Je pomerne vzácny, keďže sa vyrába v malej oblasti. Tento zoznam dopĺňajú špeciálne druhy ako pomarančovníkový med zo Španielska či eukalyptový z Austrálie. Väčšina medov, predávaná v obchodoch sú zmesové druhy, pretože med z jedného druhu kvetov je podstatne drahší, keďže jeho výroba je náročnejšia.
Šikovní kuchári a gazdinky navymýšľali množstvo úspešných receptov, pričom z niektorých z nich sa časom stali národné špeciality. Tak sa na Strenom Východe sa pripravujú charakteristické zákusky, Gréci med miešajú do plnotučného jogurtu, z východného Stredomoria poznáme chalvu, pochúťku z medu, orieškov a sezamových semien, v západnej oblasti ju vyrábajú z mandlí varených s medom a lisovaných v listoch z ryžového papiera (Provence), alebo jemný marcipánový zo Španielska či turecký med pripravovaný z medu, orechov, kandizovaného ovocia a bielka. Na sever od Álp sa tradične pečú rôzne druhy koláčov v plytkých drevených formičkách, ako sú tradičné stredoeurópske medovníky, nemecké ďumbierniky a tvrdé keksíky so škoricou, kardamónom, kandizovanou pomarančovou kôrou zo Škandinávie.
Nevieme akú skúsenosť máte vy, ale my keď vytvoríme sadu ozdobných medovníkov, najradšej by sme ich v pôvodnom stave uchovali čo najdlhšiu dobu. Ba, ak by to situácia dovolila, zabránili by sme ich konzumácii úplne. Ostatní členovia rodiny majú, pochopiteľne, odlišný názor a ich prvoradým záujmom je čo najskoršia ochutnávka s následnou konzumáciou. Aby sa maškrtníci nasýtili a zároveň medovníky nejaký čas poslúžili ako dekorácia, môžeme upiecť náhradnú maškrtu.
Koláč s medom a koreninami
Potrebujeme 500 g medu, 125 g masla, 125 g hnedého cukru, 1 ČL mletej škorice, ½ ČL mletého koriandra, ½ ČL mletých klinčekov, 4 vajcia, 500 g hladkej múky, 1 ČL prášku do pečiva, 1 ČL sódy, 1 PL mlieka, 75 g posekaných vlašských orechov a 75 g kandizovanej pomarančovej kôry
Med, maslo a cukor spolu mierne ohrejeme. Po rozpustení cukru odstavíme zmes a primiešame koreniny. Necháme mierne vychladnúť, postupne primiešame vajcia a múku zmiešanú s kypriacim práškom. Sódu rozpustíme v mlieku a vmiešame do zmesi. Nakoniec pridáme orechy a kandizovanú kôru tak, aby boli v ceste rovnomerne rozložené. Formu na biskupský chlebíček, alebo okrúhlu tortovú formu vytrieme tukom, vysypeme krupicou a zmes do nej vlejeme. Pečieme 60 minút v rúre predhriatej na 180 °C. Špajlou zistíme, či je koláč hotový a po vychladnutí ho vyklopíme z formy.
Teplý nápoj Athole brose
V chladných zimných dňoch možno príde vhod starý škótsky recept na zahriatie. Je taký jednoduchý, ako je účinný. Zmiešame šálku medu s dvoma šálkami whisky. Ako náhradu môžeme použiť aj brandy alebo rum. Novší recept je obohatený o 1,5 šálky vyšľahanej šľahačky, 1 šálku opražených ovsených vločiek a ½ šálky medu. K tomu všetkému krátko pred podávaním pridáme 2 poháre whisky.
