Rozhovor: Boris Filan o knihe Káva od Felliniho

Boris Filan tvrdí, že už nepíše cestopisy, ale mestopisy, chuťopisy a vôňopisy. Má najradšej, keď niekam príde a je veľmi príjemne sklamaný. Často zistí, že to najzaujímavejšie a najlepšie je inde a celkom iné, ako si naplánoval. 

Človek nemôže mať všetko. Ale na čo by mu to aj bolo?

Tou myšlienkou cigánskeho primáša z titulku sa vaša kniha končí. Vraj mala vyjsť už minulý rok...

Áno, ale poprosil som vydavateľa Juraja Hegera, aby mi, a to je pekné staré slovo, pozhovel. Niečo sa mi v pôvodnej verzii zaseklo. Kávu od Felliniho venujem Rišovi Müllerovi, lebo si prečítal moje dávnejšie knihy a povedal: „Starý, dobré to je, ale ty vôbec neprezrádzaš svoje pocity. Píšeš o všetkých a o sebe nič.“ Preto som bol v tejto knihe otvorený a vložil do nej svoje pocity, za čo som mu veľmi vďačný. Lebo keď niekto vie prejaviť svoje pocity navonok, tak je to Rišo. V istej chvíli sa otočil ako rukavica, ukázal nám zo seba všetko, čo ho časom možno aj mrzelo.

Rozhodli ste sa pre dlhý a nie celkom jasný názov „Káva od Felliniho“. Je v tom zámer?

Názov novej knižky je ešte oveľa dlhší, prvá strana je iba špička ľadovca. To, čo som chcel čitateľom naliehavo povedať, pokračuje na zadnej strane príbehom o vzájomnosti. Všetci a všade hovoria o ekonomicky trvale udržateľnom úspechu. Médiá v jednom kuse predvádzajú bohatých zlodejov, ich jachty, futbalové mužstvá a luxusné bývanie. Noviny a časopisy referujú o splácaní dlhov, vyrovnaných rozpočtoch, o eurodotáciách. Vstup do EÚ nám priniesol sladké prekliatie v podobe nezmyselných peňazí. Potrebovali sme poriadok, systém a charakter a oni na nás naliali kyselinu bezcharakternú. Pri hľadaní názvu som si prečítal príbeh o tom, ako slávny filmový režisér Federico Fellini v Ríme zaviedol zvyk nenápadne a dôstojne pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Aj tak ten názov nevysvetľuje, o čom je vaša nová kniha...

Rád robím veci v trojiciach – toto je tretia časť istého spôsobu rozprávania o mestách a o ľuďoch v nich. Káva od Felliniho je tretia časť miestopisov. Nebudem hovoriť, v čom je podobná ako predošlé. Iná je v tom, že sme ju robili s mojím synom Oliverom. Ako partneri na ceste aj pri tvorení textu. Oliver odmietol byť spoluautor na obale, ale podieľal sa na všetkom a väčšina fotografií, tie lepšie, sú jeho. Pomohlo mi aj to, že môj syn je vo svojej podstate, po mame, „milý človek“. S ním je cestovanie a stretávanie sa s ľuďmi celkom o inom. Tam, kde ja nalieham a presviedčam, sa Oliver usmieva a popíja. Asi najsilnejší zážitok bola naša spoločná cesta za Slovákmi v Srbsku. Všetko v Báčskom Petrovci a v okolí bolo zamiesené aj upečené zo starej dobrej vzájomnosti, pohostinnosti a človečiny. Chýba im všeličo, čo my už máme, ale zachovali si dôležité, čo my už nemáme.

Ako cestujete so synom?

Viem, že Oliver to má so mnou na ceste ťažké. Čakám, dokedy ešte bude mať trpezlivosť. Už je to dospelý muž. Počas roka mi robí manažéra, stará sa o naše financie a zabezpečuje všetko okolo našich vystúpení. Ale keď sa vyberieme na potulky, tak sa to vždy skomplikuje. Podchvíľou zo mňa vyšľahnú dobré rady a tvorivé nápady. Neviem sa udržať. Sám som to neznášal u svojho otca, nemám to rád u mojich kamarátov, bývalých riaditeľov, primárov a veľvyslancov. Ten starý malý diktátor z nás vyskakuje ako čertík zo škatuľky. Ale musím povedať, že väčšinu času je to v pohode. So synom si rozumieme, radi dobre papáme a veľa sa nasmejeme.

Ako spolupracujete?

Vidím v ňom seba pred tridsiatimi rokmi. A vnímam svoje vtedajšie chyby. Hovorím si, že by mohol byť láskavejší, tolerantnejší a predvídavejší. Ale ako by mohol, keď ani ja som vtedy nebol. Uznávam, že môj syn je lepší fotograf a prekvapujúco sa vyzná v gastronómii. V cudzej spoločnosti dokáže mierne ustúpiť a nechá ma reprezentovať. Ja viem, že on vie, že ja viem, a súhra nám ide dobre. Nevyslovený, ale jasný cieľ bol overiť si, ako nám to pôjde na ceste. Nebývalo to kedysi ideálne. Naše spoločné predstavenie je dialóg otca so synom. Oliver v úvode cituje Marka Twaina. Ten povedal: „Keď som mal pätnásť rokov, zistil som, že môj otec je neznesiteľný diktátor a idiot. Bolo to také neznesiteľné, že som odišiel z domu. Keď som sa vrátil, s prekvapením som zistil, ako za tých desať rokov môj otec zmúdrel.“

Kedysi ste cestovali za zážitkami na druhý koniec sveta. Ubúdajú vám sily, alebo je to zámer?

Druhý koniec sveta je teraz tu. Kedysi sme museli cestovať za ním a teraz on prišiel k nám. V Ázii a v Afrike sa postupne stali všetky naše chybné rozhodnutia štandardom. A tu sa teraz odohráva to najzaujímavejšie. Či je to zomieranie, alebo znovuzrodenie, sa ukáže časom. Ani po troch varovaniach sa nepodarilo naštartovať „perestrojku“ kapitalizmu. Ale je isté, že rozvojové krajiny sme teraz my tu. Už nič nie je také, ako bolo. Ani najbližšie okolie. Iba Rím je večný. Hovorievam to o Ferkovi Mikloškovi. Ty si celkom iný ako ostatní, lebo si zostal rovnaký. Ináč, to, čo sa tu odohráva, mi Fero Mikloško predpovedal pri káve pred pätnástimi rokmi. Budeme musieť menej sledovať spravodajstvo a viac počúvať ľudí okolo seba.

Ako sa na svet okolo seba pozerá Oliver?

Tá otázka je možno to najpodstatnejšie na celom probléme. Môj starší syn Marek robí pre veľkú nadnárodnú firmu. Jeho šéf sídli v Barcelone, kolegyňa v Amsterdame, kolega v Sofii. Ich firma robí nové počítačové siete pre Portugalsko. Oliverov najlepší kamarát pracuje v Bruseli a chodí sem lyžovať alebo môj syn na konci týždňa cestuje za ním. Občas som to hovoril Jožovi Rážovi. Posledné mamuty sa sťažovali, prečo je tak zbytočne teplo, keď ony majú hustú srsť. Možnože je všetko v poriadku. Kým Gavrilo Princip nevystrelil na Františka Ferdinanda, nikomu nenapadlo, že sa blíži problém. Aj naše deti majú problémy, ale iné ako my. Ich rovesníkov často najviac zaujíma, do koľkej je otváracia doba a ako sa tam dá bez problémov dostať. Všetko na obrazovkách sa smeje, zabáva, neudržateľne bezprostredne žartuje.

Je to situácia ako na Titanicu, keď sa loď potápala a ľudia vnútri tancovali valčík?

Taký obraz nám vnucujú médiá. Dúfam, že je to ako v Las Vegas. Že bielok je v strede vajíčka a žĺtok okolo neho. Že Titanic sa topí v bazéne. Nikto neinformuje a nepíše o normálnych ľuďoch a o tom, ako si len tak žijú. Kedysi boli celé spravodajstvá o úspechoch roľníkov a robotníkov. Teraz každá správa musí niekoho bolieť.

Kto boli najzaujímavejší ľudia na cestách z tohto mestopisu?

Ženy z Báčskeho Petrovca. Neviem, či som mal šťastie alebo smolu, ale natrafil som v Petrovci na samé múdre, silné, statočné ženy, akých v Európskej únii už nieto, ale v báčskom regióne sa nájdu. Počas Dní Petrovca ženy v centre ponúkali nádherné torty a svadobnú kapustu. Nazývali sa spolok, ale bola to armáda. Armáda krásy a spásy. Takmer všetky mali rovnako ostrihané šedivé vlasy, ale mladé tváre, skvelú energiu a veliteľský pohľad. Nádherné križiačky lásky a dobra. S takými fajn babami by sa dal osídliť celý svet. Mníchovská právnička Marta, ktorá usvedčila prefíkaného Turka z vraždy našej krajanky a dostala ho za mreže. Drobná Bratislavčanka Alenka Lipscherová, ktorá v núdzi vybudovala jedno z najlepších klenotníctiev v Sydney. Páči sa mi jej postreh, že muži majú radi vtipy o hlúpych blondínkach. Lebo tým rozumejú.

Hovoríte často o morálke a slušnosti...

Morálka je kostra demokracie, bez nej sa roztečie. V meste sa objavia nové orientačné tabule. Aj na miestach, kde ich nikto nepotrebuje. Neboli vyrobené a rozmiestnené kvôli ľuďom, ale ako kamarátsky či vlastný kšeft. Prípadne sa na Slovensko dovezú sonografy, lebo niekto práve pri moci má firmu na ich dovoz. Mimochodom, máme najviac sonografov v Európe na počet obyvateľov. Morálka nie je niečo prirodzené, musí sa v národe stáročia ctiť, chrániť, zušľachťovať ako vzácna bylinka. Nestarali sa o to rodičia ani učitelia. Nám doplietli hlavu v škole, kde sme sa učili o šľachte ako o vykorisťovateľoch a násilníkoch. Šľachta ctila isté pravidlá, isté hranice, ktoré nebolo možné prekročiť. Dnes už zostávajú iba pravidlá hry, čo určujú neslušní ľudia.

Čo práve čítate?

Mám odjakživa intelektuálny hlad, ktorý som sýtil dobrými knihami, filmami, výstavami. Obávam sa, že som kedysi zhltol veľa pridobrej prózy, ktorú dnes nenachádzam. A tak sa prikrmujem pár časopismi, Respekt, Týden, občas .týždeň. Dobrými, zrozumiteľne napísanými knihami o vede, ktoré vydáva nakladateľstvo Dokořán. Za posledný polrok som prelúskal pár kníh o vedomí a ľudskom mozgu.

Čo ste sa dozvedeli?

Že mozog je vývojový produkt, ktorý sa postupne zdokonaľoval podľa skvelého scenára. Ale nikto nevie, kto ten scenár napísal. Mozog je neuveriteľne dokonalý nástroj, ktorý sme dostali na zvládnutie všetkých možných situácií. Má svoj softvér, v ktorom sú už obsiahnuté aj naše omyly a obmedzenia. Vedci definujú vedomie ako sústavné spomínanie na súčasnosť. V našom mozgu je viac prepojení ako objektov vo vesmíre, miliardy. Neuróny komunikujú kombináciou elektrických a chemických udalostí. Osemdesiat percent toho, čo sa odohráva v našej hlave, prebieha mimo našej vôle a my si stále racionalizujeme rozhodnutia, o ktorých pôvode nemáme ani potuchy. A jedna časť toho procesu sa teraz rozhodla, že ju dosiahnuteľná próza nebaví.

Na facebooku často kriticky komentujete súčasné dianie vo svete...

Život je v podstate, okrem nečakaných osobných tragédií, stále čiastočne na nič aj senzačný. Iba médiá nám vnucujú svoj chorý a zvrátený obraz. Kedysi boli dejiny lokálne, až miestne. Potom nasledovalo pár desaťročí klamaných dejín. A teraz nás prigniavili globálne dejiny. Už to nečítam a nepočúvam. Chcem konečne vlastniť kľúče k svojej existencii. V podstate je mi fajn. Mnoho starých problémov som nevyriešil, ale som z nich vyrástol.

Čo plánujete k novej knihe?

Oliver organizuje výstavu našich fotografií, budeme mať verejnosti prístupný krst v Starej tržnici a ako vždy sa vyberieme s novou knihou a novým programom za čitateľmi po Slovensku. Už sa na vás tešíme.

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.