Ondrej Jelínek celý svoj život prežil v malej dedinke Rovensko, študoval na Obchodnej akadémii v Senici, no v poslednom ročníku ochorel, tak som sa k tejto oblasti už nikdy nevrátil. Momentálne pracuje v malej firme, ktorá sa zaoberá výrobou a montážou svetiel, no vyrezáva si svoj sen.
femme: Čo človeka privedie k tvorbe s drevom? Čo vás osobne k nemu pritiahlo?
Ondrej Jelínek: Keď som mal možno 10 rokov, mamka mi kúpila prvý nožík. Začal som si vyrezávať prvé ozdoby a drobné indiánske prívesky z dreva a táto záľuba ma už nikdy neopustila. Vždy som túžil pracovať s drevom, no počas štúdia som moc času nemal. A keď som sa vďaka manželke neskôr dostal k fujarám, zistil som, že je to presne to, čomu sa chcem skutočne venovať.
femme: Ako sa váš vzťah k drevu rozvíjal ďalej?
Ondrej Jelínek: Keď som začal vyrábať fujary a píšťalky, zo začiatku som mal veľký rešpekt. Bál som sa, aby som niečo nepokazil, lebo stačí naozaj jeden nesprávny pohyb a už sa to nedá vziať späť. Prvé nástroje boli nezdobené. Potom prišli prvé drobné ornamenty. A než som skúsil vyrobiť prvú detviansku fujarku, strávil som dlhé hodiny štúdiom techník i samotných ornamentov. Až s Božou pomocou som sa pokúsil o prvú detviansku fujarku. Tá putovala na Moravu.
femme: Vyrezávate fujary, flauty, píšťalky. Ornamenty na vašich skvostoch aj niečo symbolizujú? Vyrezávate ornamenty insitné alebo moderné. Čo je vám bližšie?
Ondrej Jelínek: Na fujary a píšťalky sa používajú buď rastlinné ornamenty alebo výjavy z pastierskeho života. Chcem sa držať tradície a preto som si ponachádzal jednotlivé rastlinné ornamenty, a ako každý výrobca som si tiež vytvoril vlastné.
Ako čas plynul stále som študoval tvorbu jednotlivých výrobcov. A kedže veľmi rád vyrezávam, dostal som sa po niekoľko majstrov, ktorí ornamenty nevypaľujú kyselinou, ale vyrábajú fujary zdobené hlbokým reliéfnym rezom. Je na to niekoľko techník, tak som si postupne vyskúšal každú z nich.
femme: Je vám zakaždým zrejmé, ako bude fujara či píšťalka z konkrétneho kúska dreva vyzerať?
Ondrej Jelínek: Určitú predstavu i očakávanie mám, no tá sa často za pochodu mení. Aj keď vyrábam stále z jedného druhu dreva, každý kus ma iné vlastnosti, podľa toho z akej časti prírody pochádza. Niektoré kusy sa veľmi ťažko vyrezávajú a sú vhodné len na namorenie alebo len pár drobných ornamentov.
femme: Aký druh dreva je najvhodnejší na vyrezávanie?
Ondrej Jelínek: 90% majstrov používa na výrobu drevo bazy čiernej, pretože je to najdostupnejšie drevo. Ľahko sa vŕta a opracúva. Ďalej sa používa agát. Avšak na to treba veľkú zručnosť, ale ak sa fujara podarí, tak ju pri hre počuť cez tri chotáre. Niektorí výrobcovia používajú ešte javor a jaseň. Fujary z týchto druhov dreva majú nádherný a lahodný zvuk. No k tomu som sa ešte neodhodlal.
femme: Mávate aj tvorivú krízu? Zvyknete sa so svojím dielom potrápiť?
Ondrej Jelínek: Trápim sa takmer pri každom nástroji, pretože som perfekcionista, preto chcem, aby bol zvuk dokonalý. Takže pri dolaďovaní zvuku strávim aj niekoľko nervóznych dní. Ak sa nedarí je lepšie odložiť to na niekoľko dní nabok, vyčistiť si hlavu a potom sa v kľude k tomu vrátiť. No nie je ľahké keď sa pri výrobe nedarí tak, ako by som chcel.
femme: Umelci zvyknú svojimi dielami vyjadriť aj aktuálne vnútorné rozpoloženie. Stáva sa vám, že vaše ornamenty na fujarách nejako odzrkadľujú emócie, ktoré v danom momente prežívate?
Ondrej Jelínek: To asi nie. Chcem sa držať tradícií, ktoré vznikli na podpoľaní, a tam nie je priestor na experimentovanie. Sú určite hranice v zdobení, ktoré by sa nemali prekročiť. O fujare sa hovorí, že má dušu a práve cez ňu vie človek vypovedať, čo cíti. Cez jemné mumlavé zvuky vie rozpovedať, či cíti radosť, a či bôľ, či trápenie alebo samotu. V tomto je fujara naozaj Božím darom. To pochopili už naši praotcovia, keď v samote pri pasení oviec vedeli prostredníctvom fujary vypovedať svoje pocity. Preto sa aj hovorí, nie zahraj mi na fujaru ale povedz mi dačo na fujare.
femme: Z akých materiálov sa dá vyrobiť fujara či flauta? A z akého materiálu je najkvalitnejšia s dokonalým zvukom?
Ondrej Jelínek: Či už je fujarka vyrobená z bazy, javora, jaseňa či agátu, ak ju vyrábal zručný majster, jej zvuk je pohladením pre dušu. No skôr než som sa pustil do výroby z dreva, vyskúšal som si výrobné postupy na platovej trúbke. Ide o veľmi dlhý proces, kým sa človek dostane k výrobe zvuku a stačí jeden nesprávny pohyb a drevo je nenávratne zničené. Zistil som, že plast má výborne rezonančné vlastnosti. A podľa všetkého, nie som jediný, kto takéto fujary vyrába. Preto nie je ani tak dôležitý druh dreva na fujaru ale jeho kvalita a hlavne poctivosť a trpezlivosť pri jej výrobe.
femme: V čom je rozdiel napríklad medzi Arabskou, Kokin a Egyptskou flautou?
Ondrej Jelínek: Každá flauta je z inej kultúry. Arabská a egyptská sú z blízkeho východu. Egyptská flauta je inšpirovaná starovekou flautou zvanou ney. Kokin je zase v jednej z japonských stupníc. Japonsko má veľmi starú tradíciu, čo sa týka hudby. Najznámejšia je flauta shakuhachi a okrem toho sú ešte stupnice Kokin, Akebono a stupnica pre nástroj zvaný koto. Tieto flauty mám veľmi rád.
femme: Máte odberateľov aj vo svete? Ak áno, kde?
Ondrej Jelínek: Zatiaľ som vo fáze naberania čo najviac skúseností. V prvom rade chcem vyrábať kvalitné nástroje. A potom sa snáď, s Božou pomocou, dostanem do povedomia. Avšak konkurencia je veľmi veľká. A na Slovensku máme niekoľko špičkových majstrov. Ale zopár výrobkov mam na Slovensku a v Česku.
femme: Zúčastnili ste sa aj dajakých folklórnych výstav?
Ondrej Jelínek: Zatiaľ ešte nie, pretože sme všetci dlho boli obmedzení pandémiou. Dúfam však, že sa mi podarí na jeseň začať spoluprácu s jedným folklórny súborom. Veľmi by som však chcel obohatiť folklórne slávnosti i svojou troškou.
femme: Existujú aj kurzy vyrezávania?
Ondrej Jelínek: Najlepšie je učiť sa priamo od daného majstra, avšak tých už pomaly ubúda a sú vo vysokom veku. V Banskej Bystrici má však dlhú históriu Ústredie ľudovej umeleckej výroby, združujúce veľmi veľa tradičných remesiel i daných výrobcov. A asi ako jediná ponúka možnosť naučiť sa výrobu i hru na tradičných slovenských nástrojoch vrátane fujary.
femme: Ktorá z fláut je vaša najobľúbenejšia a prečo?
Ondrej Jelínek: Od malička ma fascinovala Ázia. Vyrábam niekoľko fláut z Japonska, Číny a Vietnamu. Sú to nádherné, relaxačné nástroje a v poslednom čase som sa pustil do výroby amerických indiánskych fláut, ktoré mi nesmierne prirástli k srdcu. Hudba je naozaj Boží dar pre ľudí. A túto radosť by som chcel priniesť čo najviac ľuďom.
femme: Sledujete aj prácu iných rezbárov či remeselných umelcov?
Ondrej Jelínek: Prácu zručných majstrov sledujem od začiatku. Pretože ako je známe, najviac sa naučíme od tých najlepších. A je fascinujúce sledovať zručné ruky pri práci. Nemal som príležitosť navštíviť týchto majstrov osobne, ale našťastie internet mi ponúkol mnohé príležitosti či už ako predávanie skúseností, ako aj nesmiernu inšpiráciu vo výrobe.
femme: Je vôbec možné uživiť sa dnes ako rezbár, alebo je to len otázka záľuby a vnútorného zanietenia?
Ondrej Jelínek: Tak je niekoľko majstrov, ktorí sa tým živia. Avšak dôležitejšie je zachovanie našich tradícií. Tieto tradície sú totiž národným bohatstvom. Sú výsledkom mnohých rokov či dokonca storočí neutíchajúcej snahy našich praotcov. Práve tradície v nemalej miere utvárajú podobu a smerovanie každého národa.
femme: Aké sú vaše ďalšie plány? Plánujete ostať len pri flautách alebo chcete skúsiť aj sošky?
Ondrej Jelínek: Tak nejaké konkrétne plány nemám. V prvom rade sa chcem naučiť vyrábať kvalitné výrobky. No veľmi rád by som rozdával radosť ľudom cez hru na fujare, pretože je to pre nás Boží dar. Dostal som talent, ktorý chcem využiť pre dobro všetkých. Ľudia radi počúvajú lahodné tóny fujary, tak sa mi dúfam podarí dostať sa do povedomia a možno i na nejaké tie folklórne slávnosti.
Na sošky človek musí mať zmysel pre predstavivosť a veľa zručnosti. A myslím, že týmto smerom asi kráčať nebudem. I keď pri výrobe indiánskych flaut vyrezávam menšie zvieracie postavy z dreva.
femme: Aký je váš sen v oblasti rezbárstva?
Ondrej Jelínek: Môj malý sen je, aby sa jeden z mojich nástrojov dostal do Japonska. Je to krajina, ktorá ma veľmi fascinuje a ktorá v nemalej miere utvárala aj môj charakter a smerovanie života. Preto by som chcel obohatiť krajinu vychádzajúceho slnka kúskom slovenskej duše.
