Až za polárny kruh. 440 kilometrov pešo po Kráľovskej ceste

Napísal Aneta Vachová a Lucie Fenclová 17. júl 2023

Švédske Laponsko – krajina nachádzajúca sa za severným polárnym kruhom – láka dobrodruhov zo všetkých kútov sveta. Putovanie tamojšej scenérií si v lete 2021 nenechali ujsť ani dve kamarátky, Aneta Vachová a Lucia Fenclová.

Druhú menovanú môžete poznať ako fotografku stojacu za Nila editorialy. Aké bolo putovanie za krásami ďalekého severu?

1_nila_fenclova

S Anet nás prepojilo spoločné nadšenie pre pešie výlety. Ona vtedy plánovala prejsť West Highland Way v Škótsku, ktorú som už absolvovala, a tak sme si odovzdávali skúsenosti a porovnávali výbavu. O rok neskôr sme už spolu vyrážali na 440 kilometrov dlhú trasu Švédskom, známu ako Kungsleden – Kráľovská cesta.

Prechod sme začali plánovať na začiatku roka. Kúpili sme si sprievodcu, z ktorého sme nedokázali vysloviť jediný názov chaty a videli pár videí. Aj vďaka tomu sme sa rozhodli ísť z juhu na sever, teda z Hemavanu do Abiska (chodí sa aj v druhom smere). Celý náš výlet trval približne 4 týždne, ale samotný trail sme ušli za 21 dní.

Našim cieľom bolo čo najviac odľahčiť výbavu, aby sme na chrbte niesli len to najnutnejšie a aby pre nás chôdza bola príjemná a nie bolestivá. Bez niektorých vecí sa ale podľa našich skúseností zaobísť nedá – pláštenka a moskytiéra.

2_nila_fenclova

3_nila_fenclova

Kungsleden sa dá rozdeliť do niekoľkých častí

Náš prvý úsek bol Hemavan-Ammarnäs. Trasa začala miernym stúpaním nad Hemavan, vďaka čomu sa nám otvoril výhľad do prvého údolia s krásnymi vysokými horami, na ktorých bol ešte zvyšný sneh z predchádzajúcej zimy. Stretli sme tiež prvú STF chatu - ubytovanie Švédskej turistickej asociácie, kde môžete obvykle dokúpiť nejaké jedlo a tiež prespať. Je však dobré mať rezerváciu. Okrem STF chat sa na trase nachádzajú aj núdzové chatky – sú malé, dá sa v nich zakúriť a v prípade núdzovej situácie aj prenocovať.

Ďalšie dni sme spoznali, čo to je premoknúť na kosť a tiež sme sa zoznámili s komármi. Tým dážď bohužiaľ nevadí, takže aj keď idete premočení a leje ako z kanvice komáre to neodradí a neustále sa hemžia okolo moskytiéry. Tú dávame dole, len keď sa chceme nadesiatovať. Na to sme si museli zvyknúť za všetkých podmienok. Vďaka komárom zastavujeme na jedlo hlavne v núdzových chatkách, raňajkujeme a večeriame spravidla vo svojich stanoch. Jedinými miestami, kde je komárov menej, sú vyššie polohy, kde už nerastú stromy a je tam veterno. Podobné miesto sa nám podarí nájsť tretiu noc pred zostupom do Ammarnäs a stane sa najkrajším prostredím na spanie, ktoré sme mali možnosť nájsť.

4_nila_fenclova

5_nila_fenclova

Cesta do Ammarnäs

Aj keď sme na ceste iba štvrtý deň, do Ammarnäs sa už veľmi tešíme. Dávame si sprchu a obedujeme v reštaurácii. Pol dňa odpočívame, píšeme denníky a k večeru vyrážame zase ďalej. Začíname zostra, stúpame zjazdovkou a komáre sú nám opäť v pätách. Aj keď je horúco, obliekame oblečenie do dažďa, pretože jedine to nás chráni pred ich hryzeniami. Máme pocit, že sprcha bola zbytočná, po pár minútach sme prepotené do poslednej nitky a do toho vystresovanej z komárov. Staviame stany hneď nad „tree line“ (hranice, kde už nie sú stromy), ale otravné komáre tu sú s nami.

6_nila_fenclova

Polárny deň

Keďže je tu polárny deň, slnko vychádza o druhej ráno a zapadá o jedenástej večer. Máme také dlhé dni plné slnka. Hneď ten nasledujúci narazíme na úplne novú núdzovú chatku, ktorá ešte nie je zakreslená v mape. Nachádza sa na krásnom mieste pri jazierku, kde sa vykúpeme a dáme si jedlo. Včerajšia noc je zabudnutá a pokračujeme ďalej.

7_nila_fenclova

Jedlo, spánok, dážď a komáre

Cez deň riešime hlavne jedlo, kde budeme spať, či bude pršať, a samozrejme komáre. Chvíľu ideme lesom, chvíľu cez planiny s výhľadmi na okolitú krajinu, a potom sa škrabeme do kopcov, ktoré nás vždy odmenia prekrásnymi výhľadmi. Siedmy deň je pred nami zatiaľ najdlhší úsek – 33 km do Jäkkviku. Našťastie cestou stretávame malú rybársku dedinku, kde sa nachádza aj malý obchodík. Pani nám uvarí kávu, ku ktorej si doprajeme aj jej škoricové slimáky. Tie v tej chvíli chutia ako nebo a my máme zrazu úplne novú energiu do ďalších kilometrov.

Jäkkvik

Do Jäkkviku schádzame okolo šiestej večer a sme dosť unavené, nohy bolia. Keď dorazíme k miestnemu obchodu, zisťujeme, že zavrel pred piatimi minútami. Prosíme pani, nech nás pustia dovnútra, že nám nákup zaberie len dve minúty. Zľutuje sa a my utekáme supermarketom ako v nejakom filme - jedna beží pre pizzu, druhá pre pivo a čokoládu. Uf, podarilo sa. Tentokrát sa ubytujeme v hosteli s poschodovou posteľou, ohrejeme si pizzu, pijeme pivo a tie momenty pohody si užívame naplno.

Ďalší deň ráno sa rozhodneme zaplávať si v jazere, ktoré je ale šialene studené. Napriek tomu nás to neodradí, a kričíme na celé okolie, aj keď je ešte len po siedmej ráno. Až neskôr sa dozvedáme, že to je najhlbšie jazero (221 m) Švédska - Hornavan.

Z Jäkkviku vyrážame až popoludní. Čaká nás prvá časť trasy, počas ktorej musíme na loďke preveslovať jazero. Odteraz je nutné viac plánovať, pretože takýchto prejazdov nás čaká ešte sedem a my musíme vymyslieť, o koľkej dôjdeme k akému jazeru a v o koľkej tam práve príde lodička, ktorá nás prevezie. Väčšinou je to tak dvakrát denne.

Posledná časť cesty

Po ceste sme niekoľkokrát stretli Švéda Erika, s ktorým nakoniec časť trasy prejdeme spoločne. Zoznamujeme sa aj s Wally a Jose, švédskym párom, ktorý ide celú trasu s dvoma psíkmi.

Posledná časť cesty Kvikkjokk – Abisko je najznámejšia a najnavštevovanejšia, preto tu stretávame najviac ľudí. Tento úsek vedie národnými parkami Sarek a Abisko, údolím vysokých hôr a dych vyrážajúcich výhľadov. Ak počasie praje a máte dostatok času, môžete si odskočiť vystúpiť na najvyššiu horu Švédska - Kebnekaise (2 097 m nm). Tam sa ale práve vďaka čerstvo napadanému snehu nechystáme. Horu Skierfe, ku ktorej musíme tiež na pol dňa stretnúť z trasy, ale nevynecháme. Postavíme jeden stan a necháme v ňom väčšinu vecí. Len s fľašou vody, s desiatou a varičom na kávu sa ideme pozrieť na vrchol. Je odtiaľ nádherný výhľad na deltu rieky Rapa. Sme nadšené, dávame si desiatu, varíme kávičku a fotíme veľa fotiek, potom rýchlo späť pre batohy a pokračovať.

8_nila_fenclova

Záverečný úsek

Poslednú časť nášho dobrodružstva začíname prejazdom loďou a krátkou cestou mikrobusom, ktorý nás prevezie asi 30 km ďalej na posledný úsek trasy. Čaká nás týždeň bez signálu vo vyšších horách. Počasie nám skôr neželá, pretože je zima a jednu noc nakoniec núdzovo strávime s našimi švédskymi kamarátmi v jednej zo STF chatiek. Vonku silne fúka a je vydaná výstraha, aby sa nikto nepohyboval v horách, kde práve sme. Vo vyšších polohách dokonca sneží. Ďalšie dni nám je často zima a veľmi prší. Aj napriek tomu nám ale okolitá krajina neustále vyráža dych svojou krásou a sme neskutočne vďačné, že tu sme.

Do Abiska - konca našej trasy dorazíme po dvadsaťjeden dňoch a máme vážne veľkú radosť, že sme to zvládli a našli si dokonca kamarátov, s ktorými sme v kontakte dodnes.

Text: Aneta Vachová a Lucie Fenclová

Foto: Lucie Fenclová

1 Komentár

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.