Podľa Ebersovho papyrusu (1550 p.n.l.) vieme, že Egypťania poznali rascu, aníz, kasiu, kardamóm, horčicu, sezam, senovku, šafran a iné koreniace zmesi. Vzácnosť korenia potvrdzuje aj Biblia, v ktorej sa spomína, že kráľovná zo Sáby obdarovala Šalamúna klenotmi, zlatom a korením.
Prostredníkmi v obchode s Orientom a Afrikou južne od Sahary sa stali Arabi. Vďaka ich dobrej polohe si udržali monopol a preto sa im podarilo dlho držať v tajnosti pôvod tovaru pred obchodníkmi a moreplavcami zo Stredomoria.
O obchod s koreninami okolo Stredozemného mora sa starali Feničania do roku 332 pred n.l., keď ich centrum obchodu – ostrov Tyros pripadol Alexandrovi Veľkému. Založením mesta Alexandrie v tom istom roku, Alexander Veľký umožnil vybudovať stredisko obchodu medzi obchodníkmi z Východu a Západu.
Niektoré obchodné cesty používali aj Gréci na dovoz korenín z Východu. Dnes sa objavujú dva názory na najstaršiu morskú obchodnú cestu. Tá viedla pravdepodobne od Malabarského pobrežia Indie hore Perzským zálivoma potom buď údolím Tigrisu a Eufratu do Babylonu a Antiochie, alebo popri arabskom pobreží po Červenom mori.
Od tých čias riskantný obchod s koreninami pokračoval aj v rímskej dobe. Vďaka objavu monzúnových vetrov gréckym obchodníkom Hippalusom, sa cesta skrátila na menej ako jeden rok. Bohato naložené lode privážali okrem ďalšieho tovaru aj vzácne koreniny, ktoré Rimania začali márnotratne používať aj k výrobe kozmetických prípravkov.
Približne v tom istom čase sa začala využívať aj suchozemská cesta z Číny, tzv. Hodvábna cesta. Z východiskového čínskeho mesta Čang’an (Xian) pokračovala na západ pozdĺž Himaláji, cez Perziu a Úrodný polmesiac k Stredomoriu, alebo dolu údolím Indu až k dnešnému Instanbulu. Najobľúbenejším rímskym korením tej doby bolo čierne korenie, ďumbier a kurkuma.
STREDOVEK
Obdobie hojnosti exotického a vzácneho tovaru z Východu na Západ sa po roku 641 n.l. skončil po dobití Alexandrie Arabmi. Do Európy sa počas nasledujúcich štyroch storočí dostávalo veľmi málo korenia. Zapríčinil to slabý obchod medzi moslimskými Arabmi a kresťanskými obchodníkmi a neutešená situácia v Európe, ktorá vyplynula z nájazdov barbarov a politického chaosu v stredoveku. Preto sa drahé korenie stalo len výsadou kráľovských dvorov a bohatých šľachtických rodov. Niektoré druhy korenín sa začali pestovať v 9.storočí na cisárskych dvoroch Karla Veľkého a v kláštorných záhradách. Prvé európske centrá obchodu s koreninami vznikli v Benátkach a v Janove. Stalo sa tak vďaka križiakom v 11. storočí, ktorí obnovili obchod s Východom. Dochádzalo k barterovému obchodu orientálneho korenia (čierne korenie, muškátový kvet, šafran, klinčeky a kardamóm) a exotického ovocia za vlnu, železo, stavebné drevo aj odev. V tomto období sa používanie korenia rozšírilo aj na strednú vrstvu stredovekého obyvateľstva.
Po bojoch s Arabmi ( cca. 1510) sa postupne obchodu s koreninami a vzácnym tovarom zmocnili Portugalci, neskôr ich vytlačili na Východe Holanďania, a nizozemský obchod začali ohrozovať v 17.storočí obchodné záujmy anglickej kráľovnej Alžbety I..V 18.storočí na trh s koreninami vstupujú Spojené štáty. Ich lode v tomto období odchádzali z prístavov Salem, New London, New Bedford a Boston. V 19.storočí prevzal vedenie v dovoze korenín New York a toto postavenie si udržuje dodnes. V súčasnosti sú Spojené štáty najväčším dovozcom na svete, po nich nasleduje Nemecko, Japonsko a Francúzsko. Medzi hlavných vývozcov korenia patrí India.
