femme: Po skončení vysokoškolského štúdia ste zostali v slobodnom povolaní, rozhodovali ste sa slobodne?
Matúš Maťátko: Slobodne ako slobodne, ale realita bola samozrejme pestrejšia. Skúsenejší mi hovorili, že ak prežijem prvých päť rokov, bude lepšie, ale až keď ste v tom, pochopíte. V praxi rýchlo zistíte, čo je ako hodnotené a zhodnotené. Chcieť ilustrovať knižky, a potom sa sťažovať na malé honoráre je zbytočné. Záleží od vás, či sa zmobilizujete a prijmete prácu, z ktorej zaplatíte nájomné a ďalšiu tvorbu budete robiť pre „radosť z výsledku“.
femme: Z ilustrovania kníh sa nedá žiť?
Matúš Maťátko: Je to tak, že záleží na vydavateľstvách. Niektoré majú väčšie možnosti alebo sú úspešnejšie v získavaní grantov a iných príspevkov, od ktorých potom závisí výška autorských honorárov. Môžete tiež ilustrovať čo najviac kníh, ale ak beriete svoju tvorbu zodpovedne, nemôžete chrliť jednu knižku za druhou. Takzvaná úžitková, alebo propagačná grafika má tiež svoje čaro a pomerne spoľahlivo sa dostane k užívateľovi. Osobne sa tiež rád zúčastňujem, dnes už pravidelne aktivít, ktorými prenikám do ďalších výtvarných oblastí. Tak som napríklad skúsil tvorbu sôch a objektov.
https://www.femme.sk/index.php/dizajn/item/9378-clovek-musi-vediet-co-chce#sigProIdb599dc6d7a
femme: „Najviditeľnejšia“ je pravdepodobne aktivita v oblasti street art...
Matúš Maťátko: Je to možné, veď diela zostávajú na mieste, kde boli vytvorené dlhú dobu, aj keď ktovie koľko okoloidúcich vlastne vie, prečo vznikli a kto ich vytvoril. Roof top, obchod s potrebami pre tvorcov v oblasti street art, podporuje street festival v Bratislave, ktorého som sa v roku 2016 zúčastnil spolu s výtvarníkom Marekom Cinom. Rok predtým som vytvoril 17 metrov vysokú nástennú maľbu anjelov na Mariánskej ulici. Je umiestnená pri bývalých záhradách budovy alžbetínskeho kláštora, dnes hospicu. Hľadal som sakrálnu tému, ale nechcel som aby dielo vyznelo prvoplánovo a povrchne. Išlo mi o to, aby si okoloidúci pozorovateľ odniesol mierny spirituálny zážitok. Minulý rok som mal možnosť vybrať si priestor, kde umiestnime svoje výtvory, tak sme si vypýtali dodávku.... Páči sa mi, že sa festival „nasťahoval“ do mesta a neschováva sa niekde na periférii ako akési podzemné hnutie. Zúčastňujú sa ho rôzni umelci, nielen tí, ktorí sa programovo venujú street art a v meste vzniká pocit, že sa tam niečo pozoruhodné deje.
femme: Na niektorých uliciach ste umiestnili netradičné tabule.....
Matúš Maťátko: Tabule - pomníky. Z pomníkovej tvorby vychádzala moja inšpirácia pri tvorbe pamätníkov s osobným odkazom. Sú to pomníčky na pamiatku zvieracích spoločníkov, nenarodených detí, bohémskych básnikov všetkých dôb, zlatokopiek, bielych koňov, pamätník zašlej športovej slávy i všetkých neznámych. Tieto grafické objekty umiestnené vo verejnom priestore na rôznych uliciach, majú ambíciu vytvoriť intímny priestor meditácie tolerovaného spoluobčanmi i obecným úradom. Zároveň nadväzujú na sériu Relikviáre a Idoly. Mám rád históriu, vo všetkom čo robím, hľadám dobový kontext.
femme: Pred časom ste sa zúčastnili pracovného pobytu v zaujímavej destinácii...
Matúš Maťátko: Vďaka združeniu Slowpunch, ktoré sa snaží o propagáciu slovenského umenia vo svete, som sa dostal na Bali. Našinec tam môže nadobudnúť pocit, že sa ocitol v rajskej záhrade uprostred mora. Rastlinstvo aj zvieratá sú tam väčšie a to od komárov až po varany a pracovné nasadenie je tiež také „rajské“, Bali time, to je naše lážo - plážo. Nikto sa nikam neponáhľa, všade vládne čistokrvné lajdáctvo a zjavne to nikoho nepohoršuje. Chvíľu mi trvalo, kým som túto skutočnosť strávil, ale potom mi už nič nevadilo a dúfam, že sa tam ešte vrátim a budem pokračovať v práci, ktorej inšpiráciou sa stal práve tento ostrov.
