To nadväzuje na šokujúci záver Padlého dediča, kedy došlo k nehode a v príbehu sledujeme najmä problémového sukničkára Eastona. A samozrejme tichú, ale cieľavedomú a priebojnú Hartley, ktorá to veru v živote nemala ľahké...
Od chvíle, ako Hartley stretla Eastona, sa jej život celkom zmenil. Mnohým leží v žalúdku a dávajú jej to pocítiť.
Pri vážnej nehode Hartley stratí pamäť, čo neprajníci s radosťou využijú. Podsúvajú jej klamstvá a ona nemá šancu rozpoznať to. Nikomu nemôže veriť, ani tomu modrookému bohatému chalanovi, ktorý jej sľubuje, že všetko bude dobré.
Pamäť jej neslúži, zato inštinkt našepkáva, aby dala od Eastona ruky preč. Už len jeho priezvisko vyvoláva v ľuďoch vášne. Easton chce, aby si spomenula. Hartley si myslí, že bude lepšie nadobro zabudnúť.
Tragédia. Zrada. Dôvera. Hartley sa musí postaviť zoči-voči realite ‒ pred Royalovcami sa nedá ujsť. Buď podľa ich pravidiel žijete, alebo zomriete.
Rozsypané kráľovstvo je skvelé ukončenie celej série, v ktorom nájdete romantiku, trošku šteklivej erotiky, aj detektívne prvky. Výborne sú poprepletané a rozpracované vzťahy, psychológia postáv. Takže séria plná vášne, nebezpečenstva, intríg, zrady a dôvery sa končí.
Rozhodne si vychutnajte aj tento posledný diel Rozsypané kráľovstvo, ktorý vychádza vo vydavateľstve Ikar pod značkou YOLi.
Erin Wattová je pseudonymom dvoch autoriek Elle Kennedyovej a Jen Frederickovej.
Elle Kennedyová svojou tvorbou bodovala v rebríčkoch New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Píše najmä súčasné erotické romány.
Jen Fredericková je bestsellerovou autorkou v zozname USA Today.
https://www.femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/14494-velke-finale-serie-royalovci?print=1&start=20&tmpl=component#sigProIdc11dbb41c1
Začítajte sa do novinky Rozsypané kráľovstvo:
Easton
VŠETCI KRIČIA.
Keby som nebol v šoku, navyše opitý na mol, vnímal by som jednotlivé výkriky, spojil si ich s hlasmi, rozoznal slová aj obvinenia plné hnevu.
Momentálne počujem len jednu nekonečnú zvukovú kulisu. Symfóniu nenávisti, strachu, zdesenia.
„.. syn na vine!“
„Presne!“
„...podám obvinenie...“
„Easton.“
Hlavu mám v dlaniach, mozoľnatými dlaňami si šúcham oči.
„... aj tu?... mali by ťa odviesť v putách, ty skurvysyn... obťažovanie...“
„... len to skús... nebojím sa ťa, Callum Royal. Som okresný prokurátor...“
„Zastupujúci okresný prokurátor.“
„Easton.“
Oči ma pália a svrbia. Určite sú podliate krvou. Mám ich také zakaždým, keď sa ožeriem.
„Easton.“
Niekto ma plesne po pleci, jeden z hlasov mi prenikne do uší. Zdvihnem hlavu a zbadám nevlastnú sestru s ustarosteným pohľadom.
„Tri hodiny si sa ani nepohol. Povedz niečo,“ ozve sa Ella nežne. „Nech sa uistíme, že si v poriadku.“
V poriadku? Ako mám byť v poriadku? Nevidíte, čo sa deje, dofrasa? Sme vo VIP čakárni nemocnice Bayview General. Royalovci nikdy nečakajú s plebsom. Všade, kam prídeme, s nami zaobchádzajú v rukavičkách. Aj v nemocniciach. Keď môj starší brat Reed skončil minulý rok s bodnou ranou, utekali s ním na operačku, akoby bol sám prezident. Určite predbehol niekoho, kto potreboval operáciu súrnejšie. Meno Callum Royal má v tomto štáte cveng. Vlastne v celej krajine. Môjho otca všetci poznajú. Všetci sa ho boja.
„... žalobu na tvojho syna...“
„... môže tvoja prekliata dcéra...“
„Easton,“ pripomenie sa mi znovu Ella.
Kašlem na ňu. Momentálne pre mňa nejestvuje. Nikto z nich. Ani Ella, ani otec, ani John Wright. Dokonca ani môj mladší brat Sawyer, ktorého pred chvíľou pustili s niekoľkými stehmi na spánku. Ťažká dopravná nehoda a Sawyer si odkráča so škrabancom.
Naopak jeho dvojča...
Čo je s ním?
Keby som tak vedel, doriti. O Sebastianovi nemáme žiadne správy, odkedy sme prišli. Jeho zakrvavené dolámané telo odviezli na nosidlách a rodinu vypoklonkovali na chodbu.
„Ak to môj syn neprežije, tvoja dcéra za to zaplatí.“
„Si si vôbec istý, že je tvoj syn?“
„Drž hubu, ty kretén!“
„Prečo? Zdá sa, že všetkým tvojim chlapcom by sa zišiel test DNA. Čo keby si to vybavil hneď? Sme v nemocnici. Nebude ťažké získať vzorku krvi a potvrdiť, ktorý z chlapcov je Royal a ktorého splodil O’Halloran.“
„SKLAPNI, oci!“
Hartleyin utrápený hlas ma bodne ako dýka. Ostatní sú mi možno teraz ukradnutí, no ona nie. Sedí v kúte už tri hodiny. A podobne ako ja nepovedala ani slovo. Až doteraz. Postavila sa, zo sivých očí jej šľahajú plamene, hlas sa jej trasie od zlosti. Vrhne sa na otca.
Vlastne ani netuším, prečo je tu John Wright. Svoju dcéru neznáša. Poslal ju do internátnej školy. Keď sa vrátila do Bayview, nevzal ju k sebe. Dnes večer na ňu navrieskal. Povedal jej, že viac nepatrí do rodiny. Vyhrážal sa jej, že pošle preč aj jej mladšiu sestru.
Ibaže len čo záchranka odviezla Hartley, dvojčatá aj ich priateľku, John Wright vyrazil do nemocnice ako prvý. Možno sa potreboval uistiť, že jeho dcéra nikomu neprezradí, aký sviniar je jej otec.
„Načo si tu?“ zvrieskne Hartley, akoby mi čítala myšlienky. „Pri nehode sa mi nič nestalo! Som v poriadku! Nepotrebujem ťa tu a ani nechcem!“
Wright čosi zručí namiesto odpovede, no nevnímam ho. Nespúšťam oči z Hartley. Po zrážke s rangeroverom dvojčiat pred domom jej otca dookola opakovala, že jej nič nie je. No ja viem svoje. Odvtedy sa na mňa ani raz nepozrela. Ani sa jej nečudujem.
Je to moja vina. To ja som jej dnes v noci zničil život. Pohádali sme sa, ona sadla zúrivá do auta a v zákrute sa zrazila s mojimi bratmi. Keby som ju nenaštval, možno by ich zbadala skôr. A Sebastian by nebol... mŕtvy... alebo živý.
Došľaka, prečo nám nikto nič nepovie?
Hartley dookola opakuje, že nie je zranená, a záchranári sú očividne rovnakého názoru. Vyšetrili ju a poslali za nami. Vôbec však nevyzerá dobre. Hojdá sa v stoji. Plytko dýcha. Je bledšia ako stena za ňou, takže kontrast medzi jej pokožkou a čiernymi vlasmi je ešte výraznejší. Nemá na sebe ani kvapku krvi. Vôbec. Vďakabohu. Sebastian bol, naopak, celý zaliaty.
Pri tej predstave mi zdvihne žalúdok. Chodník zasypaný črepinami z predného skla. Sebastianovo telo. Červená kaluž. Laurenin rev. Donovanovci ju už odviezli domov. Našťastie. Jačala od prvej minúty príchodu do nemocnice až do odchodu.
„Hartley,“ začujem Ellin jemný hlas. Moja nevlastná sestra si nepochybne všimla Hartleyin bledý výraz. „Sadni si. Nevyzeráš dobre. Sawyer, dones jej pohár vody.“
Môj mladší brat sa bez slova zdvihne. Odkedy vzali jeho dvojča na operačku, je ako živá mŕtvola.
„Nič mi nie je!“ precedí Hartley cez zuby a odtisne Ellinu útlu dlaň zo svojho predlaktia. S roztrasenými kolenami sa otočí k otcovi. „Ty si na vine, že Sebastian Royal bojuje o život!“
Wrightovi klesne sánka. „Ako si dovoľuješ naznačovať...“
„Naznačovať?“ skočí mu Hartley zúrivo do reči. „Nič nenaznačujem! Oznamujem fakt! Easton by k nám dnes večer neprišiel, keby si sa nevyhrážal, že pošleš preč moju sestru! Nevybehla by som naňho, keby neprišiel za tebou!“
Takže JA za to môžem, mám chuť vykríknuť, no som priveľmi slabý. A priveľký slaboch. Má však pravdu. Ja som na vine. Ja som zapríčinil nehodu, nie Hartlyin otec.
Hartley sa znovu zatacká a Ella tentoraz nezaváha. Schmatne ju za plece a zatlačí na stoličku.
„Sadni si,“ zavelí.
Naši otcovia sa medzitým prebodávajú pohľadmi. Toho môjho som ešte nevidel takého vytočeného.
„Z tohto sa nevykúpiš, Royal.“
„Za volantom bola tvoja dcéra, Wright. Bude rada, ak nestrávi najbližšie narodeniny v nápravnom zariadení pre mladistvých.“
„Ak má ísť niekto do väzenia, tak jedine tvoj syn. Vlastne tam patria všetci.“
„Nevyhrážaj sa mi, Wright. Starosta sem dobehne do piatich minút, stačí jeden telefonát.“
„Starosta? Myslíš si, že ten ufňukaný slaboch má gule, aby ma vyhodil? V tomto Bohom zabudnutom okrese som vyhral viac prípadov, než ktorýkoľvek iný štátny zástupca v Bayview. Obyvatelia by ho ukrižovali a ty...“
Po troch hodinách konečne otvorím ústa.
„Hartley,“ zachripím.
John Wright sa zasekne uprostred vety. Zvrtne hlavu ku mne, z očí mu vyšľahnú plamene. „Nehovor s mojou dcérou! Počuješ, ty malý bastard? Už ani slovo!“
Ignorujem ho a sledujem Hartley, bielu ako krieda.
„Mrzí ma to,“ šepnem. „Je to moja vina. Ja som spôsobil tú nehodu.“
Rozšíria sa jej zreničky.
„Mlč!“ prekvapí ma môj otec.
