Kto sa ho raz „nadýchne“ z plných pľúc, horko ťažko z toho cúvne. Peter má 53, je zo Skalice a karate je jeho životný štýl.
Čím si chcel byť ako malý chlapec?
Toto je ťažká otázka, na tú nemám odpoveď.
Teda inak. K čomu si sa stále vracal? K akému športu?
K hokeju. V hokeji som sa našiel a veľmi rád hrával, chodil som aj do športovej hokejovej triedy. No potom som musel s hokejom prestať, zo zdravotných dôvodov kvôli chrbtici. Tak som si našiel iný šport, respektíve karate si našlo mňa ale až neskôr. A čo bolo v polčase? Venoval som sa štúdiu. Chodil som na strednú školu do Bratislavy Stredné odborné učilište spojov, pôšt a komunikácii.
Čím ťa karate prilákalo?
Je to individuálny šport, nie je to kolektívny šport. To znamená, že to, čo urobím, to, čo tomu venujem, to môžem dostať naspäť. No v kolektívnom športe sa človek môže schovávať za športový tím.
Čo hovorili rodičia na to, že chceš byť karatista? Nebáli sa tvojich možných zranení?
Toto je light contact. Pravdou je, že u light contactu býva niekedy viacej zranení ako u full contactového športu. Lebo do light kontaktového zápasu ide človek s tým, že sa mu predsa nemôže nič stať. Niekedy je omyl pravdou. Je to presne naopak. A u full kontaktového zápasenia, tam ideš do toho s tým, že sa ti niečo môže stať, takže si podvedome dávaš väčší pozor.
Kto ťa trénoval? Kam si chodil na tréningy?
Ja som chodil najprv do Holiča, tam som začínal. Potom sme chodili do Senice, pánovi doktorovi Čulenovi. No karate ako také sa rozdeľuje na dve základné časti: kumite a kata. Aby som vysvetlil pojmy, čo to je a čo to znamená. Kumite je športový zápas, to je tá moja aktivita, kata je také súhrnné cvičenie. Obidve sú veľmi náročné, ale mne to dávalo väčší zmysel kumite. Športový zápas kumite je v porovnaní s formou kata rozšírenejší a obľúbenejší nielen medzi pretekármi, ale aj medzi divákmi. Pre divákov je športový zápas príťažlivejší, pretože v ňom dochádza k priamemu boju. Zápas prebieha na presne vymedzenom území počas stanoveného času. Rád by som chcel spomenúť a poďakovať trénerovi, pánovi Jánovi Longovi.
Máš zápas a spadneš na zem. Koľko sekúnd máš na pozviechanie sa zo zeme?
10 sekúnd. Ide o to, že ak by ma niekto úmyselne knockoutoval, a ja by som spadol, tak u karate je to tak, že rozhodca, začne počítať a keď sa nepostavím do desiatich sekúnd, tak prehrávam. Ako náhle sa postavím a súper ma udrel tak, že mi tečie krv, že mi zlomil sánku alebo rozbil nos, tak je diskvalifikovaný a ja vyhrávam. Je to v rámci fair play.
A nasledovali aj súťaže však?
Áno, samozrejme. S karate som začal oficiálne v roku 1994, kedy som mal prvé páskovanie, čiže zvyšovanie si technického stupňa. Takže vlastne v tomto roku je to oficiálne 31 rokov, čo robím karate.
Kedysi sa vravelo, že je to šport vysokoškolákov. Svoj prvý zápas som mal som 29 rokoch. Všetci ostatní už mali za sebou súťaže a zápasy. Takže prvý zápas som prehral 8:0.
V čom by si karate odporučil ty?
Dáva kondičku, disciplínu, sebaovládanie sa a samozrejme sebavedomie. Za tie roky som si všimol, že ľudia, ktorí majú 40+, 50, 60 rokov, tak vyzerajú veľmi dobre, zdravo. Je to tým, že športujú. Čiže to, čo človek do športu investuje, tak ten šport mu to stonásobne vráti. Keď športuješ, tak udržiavaš svoju myseľ mladú.
Bol si na súťažiach v rámci Slovenska alebo aj v Európe?
Na Slovensku, v Českej republiky, v Maďarsku, Slovinsku. Popri tom som aj súčasťou kickboxérskeho klubu v Senici. Kickboxu sa môže venovať ktokoľvek. Mne sa kickbox veľmi páči ako doplnkový šport, najmä ten kondičný. Je to drina, ale stojí to za to, treba skúsiť. Bojové umenie samo o sebe má v sebe dynamiku fyzických i mentálnych zložiek fungovania športovca. A aj tu sme chodievali na súťaže v rámci Slovenska, Českej republiky alebo Rakúska. Takže v Európe. Áno.
Ako prebiehajú momentálne tvoje tréningy?
Na tréningoch trénujem s mladými ľuďmi. Sú naozaj veľmi rýchli, sú to mladí chalani. Keď som tento rok na začiatku januára prišiel na prvý tréning, pamätám si, sadol som si do auta a povedal, že už sem v živote neprídem. Bol som tak frustrovaný, tak demotivovaný s tým, že som im nestíhal. Ale to proste nejde. Keď chodím 3 mesiace alebo 2 mesiace do roka na tréningy karate a tí chalani majú 16, 18 či 20 rokov, trénujú to od 4 alebo 6 rokov a majú tréningy 4 až 5 krát do týždňa a každý víkend alebo každý druhý víkend majú súťaž. To nejde, aby som sa s nimi mohol zrovnávať. Takže preto som bol z toho taký frustrovaný.
No potom druhý, tretí, piaty, pätnásti tréning, už to bolo lepšie.
Aké je to pred samotným zápasom?
Je prirodzené mať pred samotným zápasom stres. A ja som toho takisto príkladom, že mám úctu, stres pred svojimi súpermi a ten stres trvá vždy dovtedy, pokiaľ rozhodca nepovie „hadžime“ alebo „fajt“, čiže začiatok zápasu. Potom už človek musí naozaj fungovať a dávať si pozor a vyvíjať rýchlo v hlave nejakú stratégiu, aby bol lepší ako jeho súper. Čiže potom už na ten stres čas nie je a všetko to ide do úzadia.
Posledná súťaž Majstrovstvá Slovenska Seniorov prebehla 8.3.2025 vo Zvolene. Na akom mieste si sa umiestnil?
Získal som druhé miesto v kategórii Kumite seniori nad 45 rokov BRH, za čo som veľmi rád. Vo finále som mal zápas so súperom, ktorý bol o 6 rokov mladší. Nebol tam rozdiel, že by bol nejako extrémne lepší. Len mi nevyšli technicky nejaké veci, to je celé.
Sú aj váhové kategórie?
Samozrejme, že tie váhové kategórie sú po piatich, niekedy je to po siedmych kilách. Neviem ako je to teraz, lebo toto ma už nezaujíma. Táto veková kategória, kde som ja, čiže Masters, už nemá váhovú kategóriu. Je to BRH, bez rozdielu v hmotnosti. Minulý rok som mal zápas s chlapom, ktorý mal tak 2 metre a 10 centimetrov a vážil tak 130 kilo. Bol to obrovský chlap. Som sa naň pozrel a hovorím si, fú, dúfam, že nebude v mojej vekovej kategórii. A nielen že on tam bol, ale ešte som ho aj dostal na prvý zápas. A ako to dopadlo? No, prehral som 2-0. Nebol lepší. Bol som rýchlejší, len som mal pred ním prirodzený rešpekt. Takže som sa podvedome trošku bál, aby ma náhodou nezranil.
Čo je tvojim snom v karate svete?
Vyhrať titul majstra Slovenska. Je to posledná trofej, ktorá mi ešte chýba.
Zdroj foto: Freepik