Nielen, že má našinca „naštudovaného“ do posledného detailu, ale spôsob, akým nám predkladá obraz nášho života každodenného, je zhovievavo úsmevný a stiera hranice medzi realitou a ilúziou....
femme: Fotografické, najmä čierno - biele reportáže patria k najsilnejším výpovediam, ako vznikali tie Vaše?
Jozef Sedlák: Pre fotografiu je svetlo asi tým najdôležitejším nielen z aspektu optiky a fyziky, ale v kategóriách estetiky, symboliky či metafory môže skutočne rozprávať. Nie náhodou preklad slova fotografia v starej gréčtine znamená písanie svetlom. Na rozdiel od maliara, ktorý na plátno štetcom pridáva a ukladá vrstvy farieb, fotografia odkrýva, berie a prepisuje zrkadlový odraz videného. Je na fotografovi, aby prerozprával a zachytil okrem formy aj to vnútorné svetlo vecí, ľudí, príbehov...
Snažím sa vo svojich reportážach „ukradnúť“ kúsok pravdy z udalostí, ktoré ma obklopujú. Témy si nevyberám náhodne. Jedinou výnimkou bol projekt spojenia dvoch karnevalov. Toho slávneho Benátskeho, s detským karnevalom telesne postihnutých na Patrónke. Idea spojiť tieto dva rozdielne svety vznikla náhodným objavením identických masiek.
Som skôr typ fotografa, ktorý v prvej línii uvažuje a chce dobre poznať tému, až následne stlačí spúšť... Dobrá reportáž potrebuje oba spôsoby, aj intuíciu, aj koncept. Vidím to sám na sebe, do akých krkolomných až bizarných situácií sa dostávam. Keby som v tých chvíľach mohol nafotografovať samého seba, bola by to asi tá najgrotesknejšia reportáž...
femme: Prečo práve čierno – biele?
Jozef Sedlák: Čiernobiele bolo vždy synonymom úspornosti, ale úspornosti postavenej na náročnosti a bohatstve šedej škály tónov, imaginatívnosti, filozofickej hĺbky v hľadaní výrazu a štylizácie reality. Je to redukcia smerujúca k jednoduchosti, ale aj väčšej pravdivosti... Cez čiernobielu fotografiu, ako keby sme videli ďalej - hlbšie do podstaty. Vnímam ju ako pozitívny filter, ktorý filtruje nepodstatné od podstatného a dáva realite výtvarný charakter.
femme: Paralelne sa venujete aj inscenovanej fotografii, ktorá napriek tomu, že pôsobí značne dekoratívne má asi hlbšie pozadie...
Jozef Sedlák: Zrejme narážate na večný spor formy a obsahu, užitej tvorby a tzv. voľnej tvorby. Na inscenovanej fotografii ma fascinovala jej typická vlastnosť a to spolupráca protikladov skutočného s neskutočným. Fotografia je médium, ktoré je schopné aj napriek vernej reprodukcii predlohy, meniť túto predlohu na symbolickú. Možno to bude vyznievať banálne až pateticky, ale tento spor ma vždy fascinoval a stal sa programom mojej tvorby. V inscenovanej fotografii si môžete prispôsobiť realitu tak, ako žije vo vašej fantázii. Postupujete podobne ako režisér divadelnej hry, ktorý drámu môže zmeniť na grotesku a opačne, harmóniu na disharmóniu. Človeka môžete maskovať, ale aj demaskovať. Do veľkej miery sa odhaľujete a priznávate aký ste človek, ako a o čom rozmýšľate, uvažujete.
V maľbe platí imperatív, že aj najjednoduchšia čiara môže niesť hlbšie obsahy. Vo fotografii to platí obzvlášť, pričom vnímam v tomto prípade pridanú hodnotu v hodnote archivačnej, historickej, sociálnej aj osobnej.
femme: Čo podľa vás prináša inscenovaná fotografia do individuálneho interiéru?
Jozef Sedlák: Individuálny znamená byť aj osobitý, nezávislý od momentálneho módneho vplyvu a od stádovitosti v akejkoľvek forme. Nástup digitálnej éry fotografie, hlavne v post produkcii, spopularizoval fotografiu natoľko, že každý, kto fotografuje, môže svoje dielo predvádzať ako umenie a zavesiť si ho do obývačky. Platí jediné kritérium : páči sa mi, nepáči sa mi. Model zrozumiteľnosti a nezrozumiteľnosti. Otázne je, či tento model stačí na posúdenie, či niečo umelecké je alebo nie. Fotografia aj napriek veľkej miere „demokratičnosti“ spĺňa všetky kritériá individuálneho prístupu. Pri inscenovanej výtvarnej fotografii ide aj o zberateľský aspekt, pri ktorom sú určujúce napr. prínos pre históriu a vývoj výtvarného umenia, osobnosť autora, nadčasovosť a samozrejme, cena.
femme: Realizovali ste nejaké netradičné zákazky?
Jozef Sedlák: Od čias kedy som bol na povinnej vojenskej základnej službe a rozkazom som dostal vyrobiť šesť metrov dlhú fotografiu panorámy vojenskej akadémie v Demänovskej doline, som realizoval len jednu veľkoplošnú zákazku. Bola to na hnedo tónovaná fotografia prírodného detailu stromu, do interiéru rodinného domu. Atypický bol uhol záberu, ktorý predstavoval strom ležiaci na zemi, pričom fotografia bola inštalovaná na stene. Vznikol zaujímavý optický klam, ktorý každého vyrušoval a zároveň priťahoval.
Z aktuálnej voľnej tvorby som nedávno mal autorskú výstavu v rámci dní Slovenskej kultúry v Českých Budejoviciach v radničnej galérii. Projekt interaktívnych fotografií mal názov Latencia (pocta fotografii). Išlo o veľkoplošné negatívy s možnosťou vyklápania, podobne ako okno. Pod negatívmi z hrubého plexiskla bol neustálený klasický fotografický papier ,na ktorom sa vďaka svetlu, priebežne kopírovali obrazy. Bolo zaujímavé sledovať návštevníkov ako sami, otváraním a zatváraním kaziet modifikovali intenzitu a čitateľnosť fotografií.
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
-
Title
Title
https://www.femme.sk/index.php/dizajn/item/3524-ked-svetlo-rozprava?print=1&start=40&tmpl=component#sigProId0bc2fc04fc
