V našich krajoch totiž zvyčajne staré veci vyhodíme, budovy zbúrame a k reštaurovaniu historických pamiatok pristúpime až tesne pred ich zrútením...
femme: Aká bola vaša cesta k tomuto umeleckému remeslu?
Iveta Krist Senišinová: Po ukončení Strednej školy umeleckého priemyslu, v ktorej som vyštudovala odbor „Ručné tkanie, čipkárska a výšivkárska tvorba“, som sa zamestnala v Ústredí umeleckých remesiel, kde som sa po prvýkrát stretla s profesionálnou výrobou a reštaurovaním gobelínov. Po siedmych rokoch tam začalo byť, v súvislosti so spoločenskými zmenami, problematické zostať v kontakte s odborom, takže som sa rozhodla odísť na „voľnú nohu“. Po určitej dobe, ktorú som strávila v zahraničí, som sa k reštaurovaniu pomaly začala vracať. Príležitostne som vypomáhala mojej bývalej kolegyni a zároveň dlhoročnej priateľke Zlatici Schreierovej Čellárovej, ktorá je dlhoročnou špecialistkou v oblasti reštaurovania historických textílií, až ma napokon úplne vtiahla do sveta zaprášených vlnených poltónov, zlatých nití a starých hodvábov. Myslím, že kto raz vnikne, a o mne to platí v plnom rozsahu, do zvláštneho sveta historických artefaktov, bude ten hluk a krik moderného sveta pozorovať s určitým zdravým nadhľadom. Aj v tejto oblasti totiž platí - „Historia magistra vitae“.
femme: Aké techniky, prípadne remeslá, by mal ovládať a aké školenie by mal mať človek venujúci sa reštaurovaniu historického textilu?
Iveta Krist Senišinová: Ten, kto by sa chcel venovať reštaurovaniu textílií, ale to platí o reštaurovaní vo všeobecnosti, nemôže očakávať, že výsledok svojej práce uvidí za týždeň. Okrem dokonalej znalosti techník, je to teda predovšetkým trpezlivosť a precíznosť, bez ktorej sa reštaurátor nezaobíde. Taktiež schopnosť citlivo pracovať s farbami a textilnými materiálmi je nevyhnutná. A samozrejme, tak ako pri každej odbornej práci, musí mať príslušné vzdelanie, minimálne stredoškolské, čo mu umožňuje pracovať pod vedením skúseného reštaurátora. Dnes sa však už čoraz častejšie vyžaduje vysokoškolské vzdelanie výtvarného smeru, ale dobrá je aj kombinácia umelecko - remeselného vzdelania s umenovedným.
femme: S akými materiálmi pracujete a kde ich získavate?
Iveta Krist Senišinová: Historické textílie vznikali v časoch, keď sa všetko zhotovovalo z prírodnín. Takže, aj my používame výlučne takéto materiály. U nás veľakrát nenachádzame vhodné a vyhovujúce priadze, či textilné metráže, o zlatých nitiach či špeciálnej bižutérnej galantérii ani nehovoriac. Tak chodíme do Čiech a okolitých štátov, kde v špecializovaných predajniach podnikáme niekedy až detektívne pátranie po rôznych „vychytávkach“. Sortiment je rôznorodý, veď si to skúste predstaviť - perzské koberce sú z vlny, niekedy kombinované s hodvábom, gobelíny sú z vlny, bavlny a hodvábu, výšivky z vlny, bavlny a kovových nití, ozdobené ešte rôznymi korálikmi tak, ako v prípade vyšívaného čalúnenia stoličiek, kresiel či taburetiek. Často je celých kus tak dôkladne poničený, že spolupracujeme s reštaurátormi historického nábytku alebo, ako pri rekonštrukcii erbových zástav, na ktorých sa nie raz vyskytuje maľba, prichádza k slovu reštaurátor maľby..... niekedy je to skutočne tímová práca.
femme: Kto sú zadávatelia, prípadne investori?
Iveta Krist Senišinová: Múzeá, zámky, kaštiele, zberatelia starožitností, ale aj súkromné osoby, ktoré zdedili staré textílie a majú k nim citový vzťah, alebo ich našli zabudnuté niekde na povale a dnes objavujú ich krásu a hodnotu.... V minulosti, dostávali pri reštaurovaní väčšinou prednosť sochy, fresky, maľby či historický nábytok. Určitú úlohu zohrala aj skutočnosť, že textil najľahšie a najrýchlejšie podlieha skaze. Kusy napadnuté plesňou alebo čiastočne spráchnivené sa mohli zdať fatálne poškodené, takže by investované náklady neboli vyvážené výsledným efektom. Do súčasnosti sa tak zachovalo množstvo textílií, ktoré by sa po vhodnom ošetrení a údržbe stali skvostami galérií a dôkazom bohatej a zaujímavej historickej minulosti Slovenska.
femme: Aký najzvláštnejší alebo najvzácnejší artefakt ste reštaurovali?
Iveta Krist Senišinová: Ťažko povedať, ktorý artefakt bol najvzácnejší, pretože každá práca je iná, vyžaduje si individuálny prístup a svojim spôsobom je vždy niečím novým a poučným... Napokon, ťažko porovnávať perzské koberce s vyšívanými čalúnmi zo zvolenského zámku, sedaciu súpravu z Betliara s ručne tkaným čalúnom z kresla pražského hradu či obradnými predmetmi židovskej obce.... ale tak trochu iná bola práca na nedávnej zákazke pri reštaurovaní saténových tapiet z kaštieľa vo sv. Antone.
femme: Reštaurovanie historických pamiatok vyžaduje talent, odborné školenie, nesmiernu trpezlivosť a zmysel pre precíznu prácu. Aká je odmena?
Iveta Krist Senišinová: Výška honoráru technicky závisí od stupňa a rozsahu poškodenia, náročnosti techniky a použitého materiálu a samozrejme, od rozmeru tej ktorej textílie, ktorý určuje časovú náročnosť pri rekonštrukcii. Lenže, v každej umeleckej profesii, je honorár často akousi „podružnou“ záležitosťou, keďže sa dielo nedá vždy spravodlivo, teda tak, aby bol spokojný aj tvorca aj investor, ohodnotiť. Každý z nás neraz počul to známe. „...toľké peniaze by som za to nedal, ale za tie peniaze by som to nikdy nerobil...“ Tak mi je vlastne, samozrejme okrem spokojnosti investora, odmenou aj skutočnosť, že zachovávam dielo ľudí minulosti pre budúcnosť, čím sa stávam ohnivkom reťaze historického toku. Pri tejto zdĺhavej, pre niekoho nezáživnej práci si predstavujem, ako a kde žil človek, ktorého prácu obnovujem, nad čím rozmýšľal, keď pri svetle lojových sviec farbil a splietal nite gobelínu, ako žila výšivkárka vyrábajúca opulentné rokokové róby a čo viedlo ruky výrobcov obradných predmetov....
https://www.femme.sk/index.php/zena-a/zena-a/item/3682-bozska-trpezlivost#sigProId6a1339d347
