Za kolísku vzniku „flamenca“ je považovaná Andalúzia, ktorá ponúka neodolateľnú históriu v Seville či Granade a umelecké pamiatky napríklad v Barcelone či Madride. Výnimočnosť tohto územia pramení aj z toho, že po stáročia bolo ovplyvňované arabskou, kresťanskou, židovskou kultúrou a ostatnými menšinami.
Andalúzsky folklór vo veľkej miere ovplyvňujú od pätnásteho storočia juhošpanielskí Rómovia. Dochádzalo k miešaniu ich pôvodných piesní s ľudovou hudbou Andalúzie, a tak vznikol spev flamenco a neskôr tanec. 19. storočie je obdobím, kedy sa flamenco a Rómovia dostali do širšieho povedomia a zároveň sa tento názov zaužíval aj v andalúzskom folklóre. Spev je poväčšine sprevádzaný gitarou, ale niektoré skladby si vystačia tlieskaním dlaní. Rómski speváci sa nazývajú gitanos a nerómski payos.
Tanec má mnoho štýlov, výrazovo je graciózny, vyžaduje koordináciu celého tela a svojimi figúrami vyjadrujú rôzne emócie. Pocit melanchólie a utrpenia, tanečníci prejavujú pomalými pohybmi na mieste a s minimom podupov. Radosť je vyjadrená rýchlymi a dynamickými figúrami a zakončuje sa prudkým zastavením.
Aj flamenco štýl sa vyvíja a preto dnes je možné vidieť a počúvať tradičný štýl – PURO FLAMENCO (čisté) ako aj NUEVO FLAMENCO. Tradičné flamenco sa skladá z piatich spevov. Najstaršia forma spevu Tonás vyjadruje smutný nárek, ktorý tvorí základ spevu flamenco. Tangos je slávnostný spev k tancu, doprevádzaný tlieskaním.
Najznámejším predstaviteľom nového flamenca bol Camarón de la Isla, vlastným menom José Monge Cruz, ktorého na gitare dlhé roky sprevádzal Paco de Lucia.
Foto: Wikipedia
