Vyrastala v Oslo, v bohatej rodine kožušníka. Otec ju podporoval už v začiatkoch a bol jej prísnym kritikom pri prvých športových pokusoch. Vďačíme jej za tanečné prvky a ladné pohyby na ľade, ktoré do roku 1926 krasokorčuliarky nezaraďovali. Inšpiráciu v novom tanečnom prejave našla v samotnej veľkej primabaleríne Anne Pavlovovej, s ktorou sa osobne stretla v Londýne.
Začiatky...
Musíme sa vrátiť na začiatok usporiadania zimných olympijských hier. Kongres Medzinárodného olympijského výboru v Lausanne v júny 1922 rozhodol, že prvé zimné olympijské hry sa budú konať v Chamonix od 25. januára do 4.februára 1924. V časti krasokorčuľovania boli zaradené tri kategórie: mužov, žien a športových dvojíc. Tanečné páry sa objavili až neskôr.
V tom čase mala Sonja len dvanásť rokov, napriek tomu reprezentovala na olympiáde svoju domovinu Nórsko. Vzhľadom na jej vek a útlu postavy vyvolala protichodné názory u športovcov i usporiadateľov. Nakoniec sa olympiády zúčastnila a bol to jej prvý medzinárodný štart, ktorý zvládla s detskou bezprostrednosťou. Publikum si na svoju stranu získala prirodzeným správaním. Pri jazde sa jej podarilo spadnúť, pričom veselo skríkla „hopla“ a pokračovala v jazde, akoby sa nič nestalo. Táto jej reakcia je vyniesla prezývku „dievčatko hopla“ a ľudia si ju zapamätali aj napriek tomu , že skončila ako posledná, na ôsmom mieste.
Športové a filmové úspechy
V roku 1927 sa konal svetový šampionát krasokorčuliarok v jej rodnom meste Oslo a rok predtým, získala titul domácej majsterky. Očakávalo sa od nej, že zopakuje svoje víťazstvo. Stalo sa tak a po súťaži bola prvýkrát predstavená kráľovi a kráľovnej.
V poradí druhá zimná olympiáda sa konala v roku 1928 vo Svätom Mórici. Prípravy na olympiádu sa zhostil jej otec, ktorý jej naplánoval rôzne exhibície po európskych mestách, kde sa stretla už so spomínanou primabalerínou Annou Pavlovou. Na 2. zimnej olympiáde mala takmer šestnásť rokov a už nebola tým „hopla dievčaťom“. Prekvapila majstrovskou technikou v povinných cvikoch, pôvabom a celkovým umeleckým prejavom. Odlišovala sa v ženskom prevedení korčuľovania od svojich súperiek, ktoré sa snažili napodobňovať mužský štýl korčuľovania.
V roku 1930 zavítala na turné po prvýkrát do Spojených štátov a neskôr Kanady. Najväčší ohlas dosiahlo vystúpenie Sonji v revuei s názvom „Zem polnočného slnka“.
V profesionálnom živote bol dôležitý rok 1931. V Londýne spoznáva medzinárodne uznávaného trénera Howarda Nicholsona. Jeho metódy pomáhali športovcom v technickej zdatnosti a pohybovému prejavu.
Víťazka dvoch zimných olympiád si trúfala aj na tretie medailové zlato v Garmisch - Partenkirchene . Navyše obhájila titul majsterky sveta deväťkrát a chystala sa na jubilejný desiaty v roku 1936.
Sonja Henie získala počas svojej športovej kariéry desať titulov majsterky sveta a tri olympijské prvenstvá, ktoré jej otvorili dvere medzi profesionálnych športovcov a pre filmové ateliéry. V Spojených štátoch natočila niekoľko filmov, ktoré prispeli k popularizácii krasokorčuľovania. Uznanie za olympijské medaile dostala aj od nórskej vlády, ktorá jej udelila významné ocenenie v podobe „Rytierského rádu svätého Olafa“. Tým sa zaradila bok po boku k najväčším severským velikánom ako boli Grieg, Amundsen či Ibsen.
