Vytlačiť túto stránku

Ženy a viera - Antický Rím

Napísal femme 15. september 2021

Spoločenské postavenie rímskej ženy ovplyvňovali predovšetkým rímske reálie a právny systém Ríma; naboženská ideológia bola podružná... Myslenie Rimanov ovplyvnili hlavne Etruskovia, Egypťania a Gréci.

women_roma921

Rímske náboženstvo charakterizoval polyteizmus a paralelná existencia viacerých vierovyznaní. Žiadna z náboženských ideológií však nezasahovala dramatickym spôsobom do života rímskej ženy; túto funkciu mal patriarchálny právny systém rímskej spoločnosti. Keď Rimania vďaka dobyvačnej politike a rozvoju otrokárstva zbohatli, uvoľnilo sa i spoločenské postavenie ženy...

Patriarchálna rímska spoločnosť sústreďovala všetku moc do rúk otca rodiny, robiac z neho neobmedzeného vládcu. Žena ani deti nemohli počas života "hlavy rodiny" vlastniť žiadny majetok a dedičmi sa stávali výlučne synovia. Dcéry sa vydajom dostali do područia svojho svokra a strácali nárok na dedičstvo po vlastnom otcovi (a jeho neženatých bratoch).

Rímska žena (hoci mala právo "občianske") nemala žiadne politické práva a spoločensky bola menejcenná ako muž. Tieto skutočnosti sa, samozrejme, odrazili aj na vývine manželského práva.

Rímske manželstvo sa definovalo ako "trvalé a úplné spoločenstvo života muža a ženy, ktorého účelom je splodenie legitímnych detí"; pričom platné manželstvo (confarreatio) mohli uzavrieť len slobodní občania.
Prevod moci z otca na manžela sa uskutočňoval sobášom, ktorý spočíval v ceremónii náboženského charakteru a predpokladal účasť aspoň desiatich svedkov a kňaza. Neskôr, v časoch republiky a cisárstva sa stal sobáš civilnejšou záležitosťou a napokon zvíťazila forma sobáša "per sum", v ktorej žena prechádzala do mužovej moci bez formalít; vyžadoval sa však rok nepretržitého spolužitia na základe obojstranného dobrovoľného súhlasu.

V Ríme však poznali aj manželstvo "sine manu", ktoré vzniklo na základe dohody medzi partnermi a neviazalo sa na nijaké formality. Žena mala v tomto manželstve väčšiu slobodu a samostatnosť: mohla nadobudnúť vzdelanie, zúčastňovať sa spolu s mužmi na hostinách a pod. Ďalšie výhody boli spojené s majetkovým právom: majetok ženy zostával v jej vlastníctve; no napriek tomu nebola žena celkom nezávislá, pretože formálne zostávala v moci svojho otca a nemohla dediť po svojom manželovi. Relatívne slobodnými sa stali tie manželky (sine manu), ktorým zomrel otec. Zostali však pod dozorom zvláštneho poručníka ("ochrancu žien"), ktorý pochádzal z radov mužského príbuzenstva otca.

Otcovstvu sa spočiatku v Rímskej ríši nevenovala pozornosť a deti mali príbuzenský vzťah iba k matke. V neskoršom období otcovia uznávali deti za vlastné následným spôsobom: novorodenec bol položený na zem pred (skutočného či domnelého) otca a ten ho zdvihol - tým mu vznikla povinnosť vychovať ho. Uvedeným aktom boli "uznávané" aj deti narodené v konkubináte. Matka dieťaťa sa však k celej veci nemohla vyjadriť.
Deti mali v rímskej rodine rovnaké postavenie, neexistovalo právo prvorodených či diskriminácia dcér. Až do veku puberty boli deti vychovávané matkami, potom sa dospievajúcim synom začal venovať otec; pričom chlapci zostávali v domácom prostredí do sedemnásteho roku, kým nastúpili na vojenskú službu.

Cudzoložstvo ženy znášali Rimania veľmi ťažko a odrazom tohoto faktu bol drakonický trest - smrť. Právo zabiť mal manžel, neskôr sa toto právo prenieslo na súdy a ženinho otca, ale zároveň sa začalo od uvedenej podoby trestu upúšťať.
Rímsky rozvod mal tiež spočiatku veľmi jednoduchý charakter - iniciovať ho mohol len muž a realizoval sa vyhnaním ženy (repudium); neskôr sa rozvod realizoval na základe vzájomnej dohody obidvoch strán (divortium) - civilné manželstvo sa rozviedlo pred magistrátom a cirkevné manželstvo cirkevným obradom. Časom sa začali skúmať i dôvody rozvodu a uzákonili sa poplatky postihujúce "vinnú" stranu.

Napriek tomu, že rímsku ženu formovali prísne monogamné a patriarchálne dogmy, ktoré ju viedli k vernosti, oddanosti a obetavosti, rozvinula sa v Ríme (do pozoruhodných rozmerov) prostitúcia vydatých žien. Prostitútkami sa tiež stávali prepustené otrokyne, cudzinky, nemanželské dcéry, vdovy a siroty. Elitou medzi rímskymi prostitútkami boli tzv. priateľky, ktorých postavenie sa rovnalo postaveniu gréckych hetér.
Postupne sa rozširujúce hranice slobody umožnili rímskym ženám viesť akési "salóny", v rámci ktorých sa vymieňali rôzne spoločenské novinky a viedli sa rozhovory o umení, filozofii i politike... Daným prostredníctvom sa rímske ženy (hoci bez politických práv) začali veľmi aktívne zúčastňovať na spoločenskom a politickom živote krajiny...