Ženy a viera (VI.)

Judaizmus izoloval ženu od spoločenského života a zredukoval ju na "rodiaci stroj" (so záujmom predovšetkým o mužských potomkov).

>> Móda >> Aktuálne >> Ženy a viera (VI.)

Judaizmus so svojimi svojskými predstavami o človeku a jeho životnom údele, o podriadenosti ženy voči mužovi, o poslednom súde a príchode Spasiteľa pomohol v danom čase sformovať židovský národ do štátotvornej podoby; a pre židovskú diaspóru bol stmeľujúcim prvkom, pomáhajúc Židom prežiť v cudzom, veľmi často nepriateľskom prostredí. Základné dogmy judaizmu však ovplyvňovali súkromný a spoločenský život ženy neprijateľným spôsobom - ospravedlňovali jej bezohľadné vykorisťovanie a prenasledovanie.

Najvýznamnejším životným medzníkom židovskej ženy bola svadba. U Izraelitov sa manželstvo spočiatku realizovalo kúpou, ktorá sa postupne zmenila na dohodu. Dievča sa vydávalo v dvanástich rokoch a chlapec v trinástich rokoch, teda hneď po dosiahnutí pohlavnej zrelosti. Svadbu detí predchádzalo zasnúbenie, ktoré nevestu zaviazalo k vernosti. Rozvod manželstva bol jednoduchou záležitosťou - manžel odovzdal svojej žene takzvaný prepúšťací list, ktorý mohol obsahovať akúkoľvek zámienku. Pokiaľ išlo o cudzoložnú manželku, podľa izraelského práva muž jednoducho musel svoju ženu zavrhnúť. Žena mala právo žiadať o rozvod iba v prípade, keď si manžel nechcel alebo nemohol plniť manželské povinnosti.

Po potlačení židovského povstania (začiatok 2. stor. n. l.) boli Židia násilne deportovaní, alebo sa dobrovoľne rozptýlili po okolitých krajinách. Stretávali sa v židovských modlitebniach (synagógach), ktoré spravovali znalci talmudu (zbierky židovských náboženských a mravných zákonov). Základné židovské zákony ponímali ženu veľmi zaujímavým spôsobom - ako menejcenného a opovrhnutiahodného jedinca; ale aj to bolo do značnej miery otázne, pretože Židom nebolo jasné, či žena má, alebo nemá dušu... to znamená, že Židia nevedeli, či žena je, alebo nie je človek... Z uvedeného dôvodu sa ženy nemohli zúčastňovať ani na náboženskom živote "vyvoleného národa"...

V stredovekom Španielsku, kde boli vykladačmi zákonov rabíni, vznikol takzvaný rabínsky judaizmus, ktorý obsahoval aj manželské právo. Podľa neho malo byť jediným zmyslom života ženy rodenie detí. Žena bola podľa židovských zákonov úplne bezprávna - nevlastnila nič, všetko patrilo manželovi (vrátane vena); nemohla sa zúčastňovať verejného a spoločenského života; nedostala žiadne vzdelanie (ani náboženské a literárne); venovať sa mohla iba domácim prácam. Povinnosťou ženy bolo zostať až do svadby pannou a vydať sa za muža, ktorého jej vybrali rodičia. Svadba dávala práva iba mužovi, a to na základe občianskej dohody medzi rodičmi nevesty a ženíchom. Dohoda sa potvrdila obradom v chráme, do ktorého žena pri svadbe vstupovala prvýkrát v živote. Jediné, čo židovské manželské právo zohľadňovalo v prospech ženy, bola neschopnosť alebo nezáujem muža plniť si manželské povinnosti - ak sa tak stalo, žena mala právo rozviesť sa a vziať si späť svoje veno.

Dá sa teda povedať, že judaizmus ženu jednoducho zredukoval na "rodiaci stroj" (so záujmom predovšetkým o mužských potomkov), dôsledne ju izolujúc od spoločenského a hospodárskeho života krajiny - či už vlastnej alebo ktorejkoľvek inej...

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.