Má dobrý vzťah s dcérou-novinárkou, s manželkou a dokáže čítať reč zločincov. Neprekračuje hranice zákona, ale poctivou robotou napreduje, vyšetruje, zbiera dôkazy.
Je tu 2.diel série Odložený prípad.
Keď náhle umiera bývalý minister zahraničných vecí Bernhard Clausen, zavolá si inšpektora Wistinga samotný generálny prokurátor. V chate špičkového politika sa totiž po jeho smrti niečo našlo. Niečo, čo je v absolútnom rozpore s tým, ako Clausen žil a pracoval. Nebol azda tým angažovaným a poctivým politikom, za akého ho všetci mali? V hre je nielen jeho povesť, ale aj povesť krajiny, a preto treba pristupovať k vyšetrovaniu diskrétne.
Tajným vyšetrovaním poveria práve Wistinga, ktorý do tímu prijme aj svoju dcéru Line. Ako novinárka sa môže pýtať na veci, na aké sa on ako policajt pýtať nemôže. Okrem znepokojujúceho nálezu v chate politika začne všetkých zaujímať predovšetkým jedna vec: Čo sa stalo s mladíkom, ktorého videli naposledy živého pri Gjerskom jazere? Po odpovedi na túto otázku pátra aj Adrian Stiller, špecialista na otváranie starých prípadov.
Wisting a Stiller rýchlo zisťujú, že nemajú na výber – ak chcú rozlúsknuť tajomstvo zadnej izby, musia spolupracovať.
„Jørn Lier Horst je znalec policajného vyšetrovania. Aj bez použitia lacných dramatických trikov je jeho nový román pútavejší než väčšina podobných kníh. Elegantne skladá jednotlivé dieliky vedúce k vysvetleniu záhady. Tým, že sa drží uveriteľnosti a triezveho písania, je dej paradoxne ešte napínavejší,“napísal Dagsavisen.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.SeverskeKrimi.sk
Jørn Lier Horst pôsobil kedysi ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. Debutoval detektívnym románom Kľúčový svedok, ktorý bol založený na skutočnom prípade.
Uviedol ním sériu kníh s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou pracujúcou v novinách. Je držiteľom Ceny nórskych kníhkupcov, za knihu Poľovné psy pomenovanú po rovnomennom súhvezdí získal Rivertonovu cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj Sklenený kľúč, cenu pre najlepšiu škandinávsku detektívku.
https://www.femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/12845-severske-krimi-zadna-izba#sigProId16ee0f80b1
Začítajte sa do novinky Zadná izba:
Bol pondelok osemnásteho augusta tri minúty po desiatej predpoludním.
William Wisting váhavo vkročil do veľkej kancelárie. Bola iná, než predpokladal. Predstavoval si masívny nábytok, kožu a mahagón. Kancelária však bola jednoducho a prakticky zariadená. Miestnosti dominoval písací stôl zasypaný dokumentmi a stolička s obšúchanými opierkami na ruky. Okolo monitora stáli rodinné fotky v rámikoch rôznych tvarov a veľkostí.
Žena zo sekretariátu, ktorá ho do kancelárie priviedla, poukladala na stolík pri kresielkach a pohovke džbán s vodou, kanvicu s kávou, šálky a poháre.
Wisting sa pozrel von z okna. Slnko už bolo vysoko na oblohe. Ulica Karla Johana sa začínala pomaly plniť.
Žena si pritisla prázdnu tácku k prsiam, kývla mu, usmiala sa a odišla. Neuplynuli ani dve hodiny odvtedy, čo ho sem zavolali. Nikdy predtým sa s generálnym prokurátorom nestretol. Na jednom školení si vypočul jeho príhovor o kvalite práce policajných vyšetrovateľov, ale nikdy sa s ním nezhováral osobne.
Johan Olav Lyngh bol vysoký muž. So sivými vlasmi a štvorhrannou tvárou. Vďaka vráskam a ľadovomodrým očiam pôsobil ako tvrdý človek.
„Sadnime si,“ vyzval ho a mávol rukou.
Wisting sa usadil na pohovke pri stene.
„Dáte si kávu?“
„Áno, veľmi rád.“
Generálny prokurátor zodvihol kanvicu. Keď mu nalieval, ruky sa mu nepatrne chveli. Wisting to nepripisoval úzkosti či nervozite, ale veku. Johan Olav Lyngh bol od neho o desať rokov starší. Na tomto poste pôsobil už dvadsaťjeden rokov. V čase, keď sa všetky policajné štruktúry menili, stelesňoval Lyngh bezpečie a trvácnosť. Človeka, ktorý nemení smer podľa toho, ako mu radia konzultanti, ktorí by verejný sektor najradšej manažovali podľa princípov podnikovej ekonomiky.
„Vďaka, že ste prišli...“ povedal, „... tak rýchlo.“
Wisting zobral do ruky šálku a prikývol. Nevedel, prečo tu je, ale bolo mu jasné, že sa zrejme dozvie citlivé informácie.
Generálny prokurátor si nalial vodu a hneď si z nej odpil, akoby mu náhle vyschlo v hrdle.
„Cez víkend zomrel Bernhard Clausen,“ začal.
Wistingovi sa zovrel žalúdok, zmocnila sa ho zlá predtucha. Bernhard Clausen bol významným nórskym politikom zo Strany práce, ktorá mala ministrov v rôznych vládach – teraz bol už na penzii. Teplejšiu polovicu roka trávil v Staverne. V piatok mu prišlo zle v jednej reštaurácii pri prístave. Zavolali sanitku, ale už sa im ho nepodarilo zachrániť. Strana vydala v sobotu vyhlásenie o jeho smrti. Mal šesťdesiatosem rokov.
„Vraj šlo o zástavu srdca,“ poznamenal. „Máte dôvod domnievať sa, že je v tom čosi iné?“
Generálny prokurátor pokrútil hlavou.
„V nemocnici dostal ďalší infarkt,“ povedal. „Ešte v ten deň ho pitvali, ale všetko naznačuje, že to bola prirodzená smrť.“
Wisting držal šálku s kávou a čakal na pokračovanie.
„Včera večer sa so mnou spojil tajomník Strany práce.“
Vravel o Walterovi Kromovi. Považovali ho za najmocnejšieho muža jeho strany.
„Clausenov syn umrel a ďalších dedičov nemal. Krom bol uvedený ako jeho najbližší pozostalý. Odovzdali mu veci, ktoré mal Clausen so sebou, keď ho priviezli do nemocnice: okrem iného aj kľúč od jeho stavernskej chaty.“
