Pozvánka do Milána

Napísal Michaela Conzarová 12. august 2015

Šestica novinárov sa rozhodla navštíviť svetovú výstavu EXPO v Miláne, ktorá trvá pol roka, od mája do októbra 2015.


A chce podať návod tým, ktorí prejavujú záujem o toto veľkolepé podujatie a taktiež majú radi pamätihodnosti i futuristické diela súčasných architektov.  Keďže sme bývali mimo centra Milána, dali sme si poradiť od naslovovzatej odborníčky Soni Vrbjarovej z Castellano travel, ktorá nás nasmerovala na tie správne miesta a poradila najjednoduchší a najrýchlejší spôsob prepravy, či už do historického centra, alebo na výstavu EXPO 2015.

1. ZASTÁVKA HISTORICKÉ PAMIATKY V MILÁNE

 Bazilika sv. Ambróza

Svatý Ambróz je jeden z patrónov Milána a bazilika je jedna z najstarších ranokresťanských sakrálnych stavieb Talianska. Považovaná je za druhú najdôležitejšiu po Dóme v Miláne, z historického hľadiska hádam najdôležitejšou. Bola postavená sv. Ambrózom v rokoch 379 - 386 na mieste, kde boli pochovaní viacerí Rímom prenasledovaní mučeníci. Vo vstupnom dvore vidíme ešte časti pôvodných pohanských rímskych stĺpov, ktoré boli bežne používané pri stavbách ranokresťanských bazilík. Súčasná podoba je približne z roku 1099.
Kostol klesol stáročiami, vchádza sa do neho dole schodmi. Za víťazným oblúkom je  mozaika Pantokratora z 13. storočia. Pred víťazným oblúkom je oltár a pod ním krypta, ktorou sa dá prejsť a kde ležia okrem samotného sv. Ambróza aj mučeníci Vittore, Nabore, Vitale, Felice, Valeria, Gervasius a Protasius. Z hľadiska cirkevných tradícií je kult v tejto bazilike tzv. ambroziánskym kultom, ktorý sa líši od rímsko-katolíckeho koncentrovaním sa na osobu Ježiša Krista, čo pripomína orientálne náboženstvá. Avšak po dohode s cirkvou nie sú tieto odchýlky dnes nijako významné. Vodca ambroziánskeho kultu je dnes milánskym arcibiskupom.


Milánsky Dóm – Duomo

Milánsky katedrálny kostol, nádherný príklad bielej typickej lombardskej gotiky, zvaný jednoducho Dóm  začali stavať v roku 1386, ale zavŕšili ho iba na začiatku 19. storočia, kedy podľa príkazov Napoleona bola zavŕšená fasáda. Niektoré detaily boli dokončené len v roku 1965. Chrám je venovaný narodeniu Panny Márie, preto aj Madonka na vrchu Dómu. Veľkolepý Dóm má až 108,50 metrov. Je to štvrtá najväčšia katedrála v Európe po Bazilike Sv. Petra v Ríme, Sv. Pavla v Londýne a Sevilskej katedrále.


Jediný snehobiely mramorový chrám v Európe sa staval niekoľko storočí: prvý blok a založenie chrámu sa datuje do roku 1386, kedy legendárny vládca Gian Galeazzo Visconti dal príkaz na vástavbu Dómu, a projekt fasády vytvoril v roku 1813 Charles Amati, na základe rozhodnutia Napoleona z roku 1805. Na mieste, kde sa začal stavať v roku 1386  Duomo (tak ho volajú Milánčania), v prastarých časoch stála keltská svätyňa, v Rímskych časoch chrám bohyne Minervy a v ranokresťanských kostol Santa Tecla, postavený vo IV. storočí a zničený  VI. storočí a v VII. storočí - Kostol Santa Maria Maggiore, ktorý bol zbúraný kvôli výstavbe Dómu.

Bolo rozhodnuté postaviť katedrálu v gotickom slohu, o čom dovtedy nechyrovali na tejto strane Álp. Špecialistov na gotiku pozvali z Francúzska a Nemecka, aj keď pôvodný návrh vytvoril taliansky architekt - Simone de Orsenigo. Za desať rokov sa ako hlavní architekti striedali Nemci a Francúzi, pokiaľ sa jej v roku 1470, neujal Giuniforte Solari. Pozval si za poradcov Bramanteho a Leonarda, a tí ponúkli dodať  modernejšie, renesančné prvky ku klasickej gotike, čo má za následok osembokú kupolu. V roku 1417 hlavný oltár ešte nedokončenej katedrály vysvätil pápež Martin V., a celkovo Dóm začal fungovať  v roku 1572 - po tom, čoho  slávnostne otvoril kardinál Karol Boromejský, budúce svätec.(Carlo Borromeo).

V roku 1769 došlo k vztýčeniu 106 m veže so štyri metre vysokou sochou Madony z pozláteného bronzu. Vtedy mesto vydalo nariadenie, že žiadna budova v Miláne by nemala zatieniť patrónku mesta (preto porušovateľ tohto pravidla - mrakodrap "Pirelli" - má na streche repliku sochy Madony).

Gotický sloh nikdy nestratil svojich priaznivcov v Taliansku, a v tomto slohu  katedrálu ukončujú v roku 1813 architekti Amati a Giuseppe Zanoia. Amati pracoval na fasáde s výhľadom na námestie,  a postavil "kamenný les" - 135 mramorových vežičiek a ihiel na terase.

V katedrále je mauzóleum Gian Giacoma Medicejského (1563), egyptský porfýrový kúpeľ zo IV. storočia, ktorý sa používa ako krstiteľnica a socha kresťanského mučeníka svätého Bartolomea; zaujímavý je tiež vyrezávaný chórus. Prvých šesť okien na stenách hlavnej lode sú z XV. storočia – sú najstaršie v bazilike.

Každý rok v novembri a decembri v katedrále Svätého je vystavená séria veľkých obrazov zobrazujúcich výjavy zo života Milána a arcibiskupa Carla Borromea, ktoré vytvorili talianski umelci na začiatku XVII. storočia. Do Dómu sa zmestí až 40 tisíc osôb.


HRAD RODU SFORZA - CASTELLO SFORZESCO

Na hrade sa nachádza mramorová Pietà Rondanini od Michelangela Buonarrotiho z roku 1564, ktorú kúpila milánska radnica v roku 1952 od rodiny Vimercati San Severino z Ríma. PIETA' RONDANINI sa nazýva podľa mena jedného z majiteľov.

Súsošie je testamentom slávneho Michelangela, ktorý zvolil netypický tvar a zobrazil Máriu a Ježiša stojacích na nohách, pričom Matka s obrovským úsilím drží mŕtve telo Syna.
Základom súsošia je rímsky pohrebný oltár konca prvého storočia nášho letopočtu, pravdepodobne prestavaný v renesancii, ktorá nesie podobizne manželov Marca Antonia a Giulie Filumeny.
 

La Scala

Určite treba navštíviť svetoznámu scénu divadla La Scala. V rôznych sálach sú obrazy zo 17. storočia so zobrazením hudobných nástrojov, piano Sommer, ktoré patrilo Verdimu, busta Verdiho a nad ňou portrét Piermariniho, architekta, ktorý na zákazku Márie Terézie naprojektoval divadlo.

Potom vzácna spineta zo 16. storočia, sála venovaná commedii dell´arte, predchodkyni dnešného divadla, 170 vzácnych keramických sošiek, venovaných vzniku divadla, ďalej nasledujú sály, venované primadonám divadla, Isabelle Colbran, prvej manželke Rossiniho, Marii Malibran a preslávenej Giuditte Paste ako aj choreografovi  Salvatorovi Viganovi, Giuditta Negri Pasta sa preslávila najmä operou Norma od Belliniho, navždy sa zapísala do histórie dejín opery a La Scaly.

Ďalej sú to umelci, pozývaní rodom Della Scala, opačná stena patrí Verdimu, odkedy mladý skladateľ dostal možnosť predstaviť v divadle svoju operu Nabucco. Sú tam portréty jeho dvoch manželiek Margherity Barezzi e Giuseppiny Strepponi, impresaria Bartolomea Merelliho, ktorý ponúkol účinkovanie v divadle, pod jeho portrétom je spineta, ktorú daroval Verdimu jeho svokor Antonio Barezzi v roku 1832 a Bussete. Ďalej slávny portrét nahnevaného Giuseppe Verdiho, ktorý bol známy svojimi záchvatmi hnevu v divadle po neprijatí publikom. Portrét je  venovaný jeho emocionálnosti.


Ďalšia sála je venovaná úžasnej herečke Eleonore Duse, ktorá zahviezdila ako Cosetta v Bedároch Victora Huga, v Ibsenových drámach a dielach Gabriela D´Annunzia, s ktorým mala dlhý a vášnivý vzťah. Je svetoznámou herečkou, obľúbenou tak v Európe, ako aj v USA.

Ďalší je obraz javiska, na ktorom sa hrá Pucciniho posledná opera Turandot. Puccini operu nedokončil pred smrťou, chcel a nedokázal ukončiť operu šťastným koncom. To aj oznámil na javisku počas premiéry dirigent a skladateľ Toscanini, keď zomrela Liu povedal: majster umrel, opera tu končí. Arturo Toscanini priešiel do divadla ako violončelista, postupne s stáva dirigentom a riaditeľom divadla, zaviedol reformy, ktorými vrátil vernosť textu a autorskej hudbe a bojoval  proti svojvôli spevákov a hercov. Po nástupe fašizmu Toscanini utiekol z Talianska a vrátil sa v roku 1946, aby pokračoval vo svojom diele v divadle) Úplne na záver vidíme sálu so spomienkami na divu Mariu Callas a pred ňou vidíme vitríny s posmrtnými maskami niektorých skladateľov, aj Verdiho a Beethovena.


GALÉRIA VIKTORA EMANUELA

Prechod slávnou Galériou Vittoria Emanuela je možný rovno z námestia, je to jedna z prvých obchodných pasáží - obchodných domov v Európe. Bola venovaná zjednoteniu Talianska a nosí meno prvého talianského kráľa z rodu Savojských Vittoria Emanuela, ktorého jazdecká socha je na Dómskom námestí. Stavba trvala dvanásť rokov rokov a bola dokončená v roku 1877. Stavba bola chápaná, ako politický a národný pamätník. Postavil ju architekt Giuseppe Mengoni, ktorý pri jej stavbe spadol z lešenia a zahynul.

Po prvýkrát v dejinách architektúry tu boli zastrešené celé ulice. Predtým sa obchodné pasáže stavali vo Veľkej Británii, konzultantmi pri výstavbe boli Briti. Milánska galéria sa stala vzorom pre mnoho ďalších pasáží obchodných centier po celej Európe. V Prahe vznikol celý komplex obchodných pasáží okolo Václavského námestia v prvých desaťročiach 20. storočia.


Pôdorys zastrešenej galérie má tvar latinského kríža, rovnako ako znak kráľovského rodu Savojských. Do pasáže v jednom smere vstupujú dve malé ulice a v druhom smere dve námestia. Vstupy z Dómskeho námestia sú postavené v štýle vysokých antických rímskych triumfálnych oblúkov.

Dlhší rozmer pasáže je 200 m, priečne rameno meria 100 m. Všetky štyri časti sú zastrešené zasklenou kostrou z oceľových nosníkov. Miesto, kde sa pasáže krížia, je zastrešené osemuholníkovou sklenenou kupolou, nesenou oceľovými nosníkmi. Vrchol kupoly je vo výške 40 m.

Po stranách galérie je v štyroch poschodiach umiestnený rad obchodných a ďalších priestorov s viac ako 1 200 miestnosťami. V prízemí sú priestory využité ako obchody, výstavné plochy, kaviarne a reštaurácie. V prvom a druhom poschodí sú miestnosti využité ako obchody a klubovne. Pozdĺž tretieho poschodia vedú po celej dĺžke oceľové balkóny. Na štvrtom poschodí sa nachádzajú byty. Sklenená strecha umožňuje osvetlenie pasáží prirodzeným denným svetlom. Po zotmení ju osvetľovalo 600 petrolejových lámp a pri slávnostných udalostiach dodávalo galérii svetlo ďalších 2 000 lámp.

Cesta sa uskutočnila vďaka podpore partnera SLOVAK LINES, a.s.

Nabudúce  Miláno v znamení moderných stavieb ...

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.