Vytlačiť túto stránku

Celibát

Napísal femme 20. január 2013

Historické pramene nám dávajú za pravdu, že každé z veľkých náboženstiev malo vlastný postoj k sexualite...


Najviac slobody sexuálnemu pudu ponechávali Mojžišove zákony, islám sa nechválne preslávil polygamiou a kresťanstvo, síce zaviedlo dozor nad oboma pohlaviami, ale malo nerovnaký „meter“ pre mužov a ženy.  Veriaci boli vystavení veľkému tlaku, ale sexuálny život sa potlačiť nenechal.  Za zmienku stojí, že medzi revoltujúcimi boli aj cirkevní hodnostári.  Pre kňazov znamenal celibát naprostý prevrat v ich živote. Z prvých, ktorý sa zasadzoval za celibát bola aj sv. Pavol. Ten však k tejto požiadavke pristupoval opatrne a pokladal ho za vhodný pre misionárov, zahrnul medzi nich aj biskupov - manželov a otcov rodín. Ukladal im jediné obmedzenie a to, že sa opätovne neoženia ak ovdovejú.  Zaujímave je, že nižšie duchovenstvo do celibátu v prvých troch storočiach po Kristovi nikto nenútil. Pre nich sa ženba považovala nevhodná v prípade, že boli vysvätení pred ňou.

Zrod celibátu

Zvrat nastal až v štvrtom storočí vplyvom rozšírených myšlienok askézy. V tomto období na cirkevných zhromaždeniach vznikali skupiny starých mládencov, ktorí žiadali, aby sa ženatí kňazi rozišli so svojimi partnerkami, alebo aspoň sa zdržali pohlavného života.
Zadaným kňazom prišiel na pomoc v tomto období biskup Pafnutius, ktorý bol starým mládencom. Vďaka nemu nemuselo niekoľko generácií dodržiavať pohlavnú zdržanlivosť.
Staronová myšlienka a požiadavka celibátu prišla ako inak zo Španielska, odkiaľ sa rozšírila do južného Francúzska a Talianska. Ešte koncom siedmeho storočia bolo na koncile v Trulle potvrdené zvykové právo, ktoré umožňovalo právo bývať spoločne pod jednou strechou kňazom a ich manželkám. Výnimku tvorili ženy biskupov, ktoré museli odísť do kláštora.

Postupne celibát nachádzal podporu v stále mocnejších cirkevných rádoch, ktorých mnísi boli vo väčšej obľube u pospolitého ľudu ako kňazi. Veľkú neposlušnosť prejavili hlavne lombardskí kňazi z Milána. Nerešpektovanie nariadení, ktoré sa týkalo osobného života vysokého duchovenstva, viedlo k začiatku poslednej fázy veľkého boja proti celibátu. Rím stále dúfal, že vzniknutú situáciu vyrieši a nebude musieť pristúpiť k exkomunikácii „neposlušného kléru“. Preto sa priklonil k dehonestácii manželiek a potomkov kňazov.

Vývoj celibátu

1018 - Pápež Benedikt VII. nariadil, že deti duchovných budú po celý život cirkevnými nevoľníkmi a manželky duchovných postavil na úroveň konkubín.

Pápež Lev IX. (1049-1055) vyhlásil pohlavnú čistotu za kňazskú povinnosť, jej porušenie bolo považované za kacírstvo.

1059 koncil v Ríme sa postaral o to, aby ženatí kňazi boli v očiach veriacich škandalizovaní a zakázal účasť laikom na ich na svätých omšiach.

 

Pápež Gregor VII. nastúpil na pápežsky stolec 1073, bol pred vysvätením bojovným toskánskym mníchom Hildebrandom, ktorý sa zasadzoval za celibát. Na pápežskom stolci potom dôkladne pokračoval v presadzovaní tejto myšlienky do všetkých dôsledkov.

Nasledujúce koncily v Mohúči, ErfurteParíži, boli sprevádzané búrlivým diskusiami na túto tému. Presadzovanie celibátu bolo zložité a zdĺhavé, preto mnísi znovu pristúpili k rozdúchavaniu nenávisti voči kňazom žijúcich so ženami.

Otázka celibátu bola aj hlavným dôvodom pre odtrhnutie ortodoxnej cirkvi, ktorá trvala na manželstve. Druhý krát sa tak stalo počas reformného hnutia  Martina Luthera.
Formálne sa celibát dodržiaval, ale slabo maskované konkubináty sa vyskytovali naďalej. Tento stav sa prejavil aj na morálke mníchov a mníšok. Ich amorálne správanie  sa dostalo von aj cez hrubé kláštorné múry.

Foto: Wikipedia - Pápež Gregor VII.