V deväťdesiatych rokoch stúpla reálna cena vykurovacieho tepla na 200-300 Sk za 1 GJ. Danú cenu nebolo možné priamo účtovať spotrebiteľom, preto sa problém riešil štátnymi dotáciami. Takýto stav bol, samozrejme, trvalo neudržateľný a teplo prestalo byť (postupne) dotované (úplne). V rokoch 1980-1990 zaplatil ročne obyvateľ trojizbového bytu (cca 100 m štvorcových) za teplo sumu 1.200-2.000 Kčs a v rokoch 2000-2001 sumu 14.000-20.000 Sk. K slovu sa tak logicky dostali úsporné opatrenia, ktoré spočívajú:
- v izolácii obvodových múrov
- vo výmene netesniacich okien
- v montáži pomerových meračov tepla
K pomerovým meračom tepla sa obyvatelia bytov stavajú značne rozporuplne, neuvedomujúc si, že merače znamenajú (jasne vyčíslenú) úsporu: Všetko spotrebované teplo zo zdroja a rozvodu sa meria pri vstupe do každého objektu a po zavedení pomerových meračov tepla sa rozpočítava na základe ich merania na jednotlivé byty. Analogicky ako pri spotrebe vody. (Pri zavádzaní tohoto systému sa inštalujú na vyhrievacie telesá tiež nové automatické alebo uzatváracie regulačné ventily.)
Po zavedení pomerových meračov tepla (odparovacích alebo digitálnych), sa dá vo vykurovacom období v byte vyhodnotiť existujúca tepelná pohoda, ktorá by mala byť v strede vykurovanej miestnosti 20-22 stupňov Celzia. Keďže celková spotreba tepla je v každom byte iná (strešný, prízemný, rožný byt), ale tepelná pohoda by mala byť všade rovnaká, 25-35 % nákladov na vykurovanie sa účtuje podľa vykurovacej plochy a 65-75 % nákladov podľa dosiahnutej tepelnej pohody, ktorej mieru udáva pomerový merač (odparovací počtom odparených dielikov kvapaliny, digitálny priamo konkrétnym číslom). Po zavedení tohoto najjednoduchšieho úsporného opatrenia sa v prvom roku jeho prevádzkovania v jednotlivých domoch dosiahlo zníženie spotreby vykurovacieho tepla o 10 %, v nasledujúcom roku o 20 % a viac; v dôsledku toho sa, samozrejme, znížili aj náklady na teplo.
